Letmý pohľad na mapu zo školského atlasu dokazuje, že japonské ostrovy sú od Európy, tým skôr od tej strednej, veľmi ďaleko. To je známy fakt. Pritom môžu byť súčasne učebnicovým príkladom vplyvu univerzálne platných väzieb, ktoré vytvárajú hlavne vyspelé pospolitosti. Znázornením vzájomných vzťahov medzi medzinárodnými organizáciami a štátmi a medzi štátmi navzájom. Ale taktiež vnútri spoločnosti jedného územia, kde, bohužiaľ, taktiež často nekontrolovane, v každom prípade nepríjemne úzko súvisí politika s hospodárstvom. Napríklad s bumerangom kapitalizmu "á la Enron". Po jeho zlyhaní sa prepisujú minimálne (mentálne) mapy. Často aj, ako v kauze Japonsko, tie politické.
Na Brzezinského globálnej šachovnici hrá starobylá (konštitučná) monarchia, mnohonásobný nestály člen Rady bezpečnosti OSN, hráč združenia G8 a jediný ázijský pozorovateľ vo výbore ministrov Rady Európy figúrkami druhej najväčšej ekonomiky sveta. Iný globálny pojem, hospodárska kríza, japonské cisárstvo vážne pošramotil. Navyše sa zdá, že aj systémovo zmenil.
Znalci prostredia rozprávajú o najväčšom prepade tamojšej ekonomiky za posledných tridsaťpäť rokov. Spôsobenom hlavne zmenšením dovozných záujmov nového a starého sveta, ale i Ázie. Mimochodom, sféry, kde sa silne proexportné Tokio tradične v minulosti usilovalo o nastolenie svojej vlastnej predstavy tzv. spoločnej prosperity. Vrcholom tohto úsilia sa stala druhá svetová vojna, pri ktorej jedine krajina vychádzajúceho slnka pocítila, čo dokážu jadrové zbrane. Po svojej skutočne prvej porážke v dejinách, ktorá sa dovŕšila "priznaním" cisára Hirohita, že nemá božský pôvod, prijala krajina prísny antimilitaristický kódex. V podstate Američanmi oktrojovaná ústava obsahuje článok zamedzujúci útočným akciám a vojenské sily USA sú v krajine trvalo prítomné. Vznikla istá závislosť od superveľmoci, pri ktorej sa bojové nepriateľstvo transformovalo na zúrivé zápolenie o supertechnológie či rast HDP.
To je však práve teraz na nevšednom vzostupe, takže keď pripočítame únavu, či dokonca znechutenie voličstva z nepretržitých, korupciou prerastených vlád konzervatívnej Liberálno-demokratickej strany (s výnimkou jedenástich mesiacov na prelome rokov 1993/1994 vládla skutočne od polovice 50. rokov), ani vysoko disciplinovaní Japonci nedokážu prehliadať. Suverénne preto zvíťazila Demokratická strana, ktorá o. i. žiada aspoň čiastočný odchod amerických okupačných síl, v hrdej krajine málo obľúbených. Cudzie médiá hlásajú, že prvý raz zvíťazila stredo-ľavá formácia, čo nie je presné hneď z dvoch dôvodov. Strana nastupujúceho premiéra Jukio Hatojamu ovláda hornú komoru parlamentu už od roku 1997. Po druhé vraj vznikla so zámerom "presadzovať alternatívne spoločenské zriadenie nahradzujúce kapitalizmus aj pravicové a ľavicové totalitné systémy".
Označenie za ľavicu v tradičnom zmysle sa pre víťaza volebného boja japonského cisárstva skutočne príliš nehodí. Jej fyziognomicky výrazný predák, zobrazovaný občas ako Marťan, ktorého žena vážne hovorí o svojich vzťahoch s mimozemšťanmi, sľubuje bojovať proti "neobmedzovanej globalizácii". Pritom ide o ukážkovú "globálnu inšpiráciu", keďže podľa vzoru prezidenta Obamu prijal všeobjímajúcu ideológiu zmeny... Alebo azda boj s veternými mlynmi?