Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), ako medzivládna organizácia, zastrešuje elitný klub 30 ekonomicky najvyspelejších krajín sveta. Okrem pôvodného zámeru -- venovať pozornosť svojim členom -- rozšírila spoluprácu na viac ako 70 štátov sveta.
Slovensko prepustilo predsednícke miesto v OECD Taliansku.
MZV zdôvodnilo pre TASR rozhodnutie podporou inej kandidatúry, na ktorej Slovenskej republike výnimočným spôsobom záležalo a ročné predsedníctvo ministerskej rady OECD by spadalo do obdobia vrcholiacej predvolebnej kampane na Slovensku. Argumentácia sa nepochybne snaží prekryť vládno-stranícku, taktiež významnú, "energetickú diplomaciu". Je však dostatočne presvedčivá? Samotné Taliansko nám úspech v hlasovaní o sídlo Európskej agentúry pre spoluprácu regulačných orgánov v oblasti energetiky (ACER) na našom území zaručiť nemohlo.
Bratislava nakoniec v súperení o ACER neuspela. Chýbali nám tri hlasy. Nebolo by na tom nič zvláštne, keby sme recipročne neobetovali podporu kandidatúry o ACER za významný post v renomovanej medzinárodnej ekonomickej organizácii prvoradého rangu (OECD). Okrem toho minister Lajčák prichádzal do pozície prvého muža slovenskej diplomacie práve s prioritami na poli ekonomickej diplomacie.
Slovenský diplomat by sa bol v OECD dostal, takpovediac, do epicentra diania špičkovej medzivládnej ekonomickej organizácie. Od nominanta na takýto post sa celkom oprávnene očakáva nielen diplomatický talent, ale predovšetkým ekonomická zdatnosť a renomé.
Nemáme síce nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu a ani jeden z 25 slovenských vedcov, ktorí sú podľa medzinárodne uznávaných kritérií považovaní za vedcov svetového formátu, nie je z ekonomickej vednej oblasti. Určite by sa však našiel renomovaný odborník -- národohospodár, finančník, ekonomický analytik, ktorý by sa nestratil ani v medzinárodnej konkurencii a so cťou by zvládol taký významný post.
Prioritou by mala byť jednoznačne odbornosť, kontinuita v zahraničnej politike, pozícia Slovenskej republiky, príležitosť priamo ovplyvňovať svetové dianie bez ohľadu na to, ktorá politická zostava je práve pri moci. Nekorešponduje s tým odvolávanie sa na predvolebné obdobie, keď ide o výnimočný, medzinárodne prestížny odborný post. Pritom by stačilo prebrať osvedčené praktiky zo školy tradičných diplomacií.
Keď Nicolas Sarkozy v posledných prezidentských voľbách rozdrvil svojich oponentov, najmä z radov francúzskych socialistov, vzápätí neváhal z ich kruhov nominovať odborníkov do vrcholných, nadnárodných, inštitúcií (MMF: Dominique Strauss -- Kahn a i.). Podobne prezident USA Barack Obama ponúkol kľúčový post vo svojej administratíve najväčšej predvolebnej rivalke Hillary Clintonovej a na poste ministra obrany ponechal ostrieľaného republikána Roberta Gatesa. Obaja sa dokázali povzniesť nad malichernosť a samoľúbosťou. Preukázali nadhľad, politickú kultúru, štátnickú zrelosť. V záujme svojich štátov. K podobnej veľkorysosti však treba celospoločensky historicky dospieť, a hlavne dozrieť.
Slovenská zahraničná politika má nepochybne celý rad talentovaných diplomatov, ktorí sa počas krátkej histórie SR presadili a obstáli na významných postoch, či už v štruktúrach OSN, predovšetkým poslední dvaja šéfovia tohto rezortu: Ján Kubiš a Miroslav Lajčák, alebo najnovšie Maroš Ševčovič v Európskej komisii. Zrejme by si zaslúžili väčšiu autonómnosť a rešpekt hodný ich kvalít vo svojich rozhodnutiach. Post predsedníctva ministerskej rady OECD by bol nepochybne poskytol príležitosť ďalšiemu diplomatovi s ekonomickým portfóliom zviditeľniť na medzinárodnej scéne nielen seba, ale predovšetkým Slovensko.
Celospoločenský záujem, konsenzus, podpora umu, vzdelanosti, odbornosti kompetentných, by mali byť nadradené úzkym cieľom. Exkluzívna šanca -- výraznejšie sa presadiť v OECD -- zostala nevyužitá. Je otázne, kedy sa nám opäť naskytne.
Michal Rašo, ekonomicko-politický analytik