Najväčším výdobytkom a zážitkom 17. novembra 1989 je pre mňa sloboda.
V roku 1989 som mal 42 rokov. Týchto 42 rokov môjho života som prežíval stále v okruhu prenasledovaných ľudí. Keď som mal tri roky, mali sme doma prvú domovú prehliadku. Keď som mal 13 rokov, mali sme znova domovú prehliadku. V našom okruhu stále zatvárali našich priateľov, kňazov i laikov. Po roku 1969 som prežíval podobnú atmosféru. Stále bol niekto uväznený, stále sme chodili zo solidarity na súdy. Domové prehliadky, výsluchy, sledovanie, odpočúvanie, pokusy o atentáty na biskupa Korca. To bola atmosféra, v ktorej som spolu s inými žil až do novembra 1989.
Možno aj tento radikálny kontrast mi umožnil na Vianoce 1989 prvýkrát prežiť pocit, že som slobodný, že nemusím ísť na výsluch, že ma nikto nesleduje. Sloboda je najväčší dar Boží.
Iste, aj v časoch neslobody vznikli monumentálne umelecké a duchovné diela. Iste, aj v časoch neslobody môže každý človek žiť vnútorne slobodný. Ale porovnajme mestá, dediny za komunizmu a dnes. Vtedy bolo všetko rovnaké, šedé, dnes ľudia radi posedávajú v lete na uliciach a pozorujú okolie.
Sloboda prináša mnohé problémy. Zločinnosť, korupciu, nespravodlivosť, nezamestnanosť i duchovnú priemernosť. Ale aj tak sa jej nemožno vzdať. Iba slobodne vykonaný každý čin nadobúda svoju presvedčivú plnosť.
Keď v roku 1978 zomrel veľký pápež Pavol VI., v jeho testamente stálo napísané: Lúčim sa s týmto smutným, ale krásnym svetom.
Tieto slová boli podľa mňa veľkým vyznaním slobody. Sloboda prináša v živote veľa smútku, ale prináša aj veľa krásy a tá isto prevažuje. A tak teda chcem 17. novembra 2009 znova chváliť slobodu.
František Mikloško |