V súčasnosti prebieha boj o obsadenie najvýznamnejšej svetovej funkcie v oblasti hospodárskej politiky. Šéfovi Federálneho rezervného systému Spojených štátov Benovi Bernankovi sa skončí v januári mandát a prezident Barack Obama musí dovtedy rozhodnúť: alebo znova vymenuje Bernanka, alebo dá prednosť inému človeku s pevnejšími väzbami na demokratov - najčastejšie sa v tejto súvislosti spomínajú mená Larryho Summersa a Janet Yellenovej.
Toto rozhodnutie bude mať nesmierne dôsledky nielen pre USA, ale aj pre svetovú ekonomiku. Ako strážcovia peňažnej ponuky štátu a osoby určujúce krátkodobé úrokové sadzby hrali centrálni bankári vždy kľúčovú rolu. Ak znížite úrokovú sadzbu priveľmi, výsledkom je inflácia a menová nestabilita. Ak ju zvýšite priveľmi, ekonomika skĺzne do recesie a nezamestnanosti.
Monetárnu politiku nemožno považovať za vedu, takže dobrý centrálny bankár musí byť pokorný. Musí si uvedomovať limity svojho chápania a účinnosť nástrojov, ktoré má k dispozícii. Napriek tomu si nemôže dovoliť, aby ho považovali za nerozhodného, lebo by to vyvolalo destabilizujúce finančné špekulácie. Funkcie centrálnych bankárov sú dôležité samy osebe, avšak v dôsledku rozvoja finančných trhov sa títo ľudia v uplynulých desaťročiach stali ešte významnejšími. Hoci formálne nehrajú túto rolu, fakticky sa z centrálnych bankárov stali strážcovia zdravého rozumu na finančnom trhu. Aké nástrahy prináša neplnenie tejto úlohy, to sa bolestivo ukázalo počas debaklu okolo podradných hypoték. Podľa Obamom navrhnutých nových pravidiel ponesie Fed ešte väčšiu zodpovednosť a jeho úlohou bude o. i. predchádzať finančným krízam a zabezpečovať, aby si banky na seba nebrali príliš veľké riziko.
Je to úloha, pri ktorej plnení výrazne stroskotal bývalý šéf Fedu Alan Greenspan. Pre jeho slepotu voči nestriedmosti finančného trhu - tejto malej "chybe“ v jeho uvažovaní, ako to neskôr sám označil - vôbec nevenoval pozornosť úskaliam spojeným s finančnými inováciami wallstreetskych titanov.
Bernanke bol v rokoch 2002 - 2005 členom Greenspanovej Rady guvernérov, a tak aj jemu možno vyčítať, že sa pripojil k tomuto trendu. Šéf Fedu uplatňuje vplyv na celý svet nielen prostredníctvom menovej politiky, ale aj vlastných slov. Práve on určuje tón politických diskusií a pomáha vytvárať systém predpokladov, v ktorého rámci operujú politici celého sveta.
Tým, čo brzdilo Greenspana a Bernanka v úlohe finančných regulátorov, bola prehnane veľká úcta voči Wall Streetu a jeho počínaniu. Pracovali s predpokladom, že čo je dobré pre Wall Streete, je dobré aj pre Main Street. Toto sa v dôsledku krízy určite zmení, aj keby pri kormidle zostal Bernanke. Svet však potrebuje takého šéfa Fedu, ktorý bude inštinktívne skeptický k finančným trhom a ich spoločenskej hodnote.
Ponúkam niekoľko lží, ktoré finančný trh navráva sám sebe i ostatným a proti ktorým sa bude musieť ktorýkoľvek nový šéf Fedu postaviť.
Ceny stanovené finančnými trhmi sú optimálne pre alokáciu kapitálu a ďalších zdrojov na najefektívnejšie využitie.
Toto vám budú tvrdiť učebnice aj finančníci, ale my dnes máme mnoho dôvodov na to, aby sme boli v strehu. Povedané jazykom ekonómov existuje v oblasti financií príliš veľa "zlyhaní trhu“, než aby mohli byť tieto ceny dobrým vodidlom pre alokáciu zdrojov. Existujú tu konflikty záujmov, ktoré vrážajú klin medzi záujmy vlastníkov kapitálu a záujmy bankových riaditeľov a ďalších finančných šéfov. Asymetrické informácie medzi predávajúcimi a kupujúcimi finančných produktov môžu ľahko vyvolať zraniteľnosť kupcov voči zneužitiu, ako sme to videli pri cenných papieroch krytých hypotékami.
Implicitné či explicitné záruky sanovania navyše podnecujú príliš veľké riskovanie. Veľkí finanční sprostredkovatelia ohrozujú celý finančný systém, keď používajú nesprávny rizikový model a prijímajú zlé rozhodnutia. Regulácia je na tieto problémy aspoň čiastočným liekom. Možnosť, že ceny generované finančnými trhmi vyšlú nesprávne signály, je teda rovnako pravdepodobná ako to, že vyšlú správne signály.
Finančné trhy vedú vlády k disciplíne
Toto je jeden z najčastejšie uvádzaných prínosov finančných trhov, ale aj ten je zjavne falošný. Ak sú trhy v stave eufórie, nie sú schopné viesť k disciplíne akéhokoľvek dlžníka, tobôž vládu so slušným úverovým ratingom. Ak o tom pochybujete, spýtajte sa desiatok vlád v rozvíjajúcich sa ekonomikách, ktoré nemali žiadne problémy požičať si na medzinárodných trhoch, zvyčajne v predvečer neskoršej platobnej krízy. V mnohých týchto prípadoch - dobrým príkladom je Turecko v 90. rokoch - umožnili finančné trhy nezodpovedným vládam naštartovať neudržateľnú špirálu zadlžovania. Keď potom skutočne dôjde na "trhovú disciplínu“, je už zvyčajne neskoro, reštriktívne opatrenia sú príliš tvrdé a uplatňujú sa na všetkých bez rozdielu.
Rozšírenie finančných trhov je nesporné dobro.
Zasa vedľa. Finančná globalizácia mala umožniť chudobným a nedostatočne kapitalizovaným krajinám získať prístup k úsporám bohatých krajín. Mala umožniť globálne podieľanie sa na riziku. V skutočnosti sa však žiadne z týchto očakávaní nenaplnilo. V rokoch pred finančným krachom sa kapitál presúval skôr z chudobných krajín do bohatých, ako naopak. (To samo osebe nemuselo byť zlé, pretože sa ukazuje, že veľkí/čistí požičiavatelia na medzinárodných trhoch majú sklon rásť pomalšie ako ostatní.) A ekonomická nestabilita rozvíjajúcich sa trhov sa počas finančnej globalizácie zvýšila, do istej miery aj pre časté finančné krízy vyvolávané mobilným kapitálom.
Finančné inovácie sú skvelým motorom rastu produktivity a hospodárskeho blahobytu.
Ďalší omyl. Predstavte si, že by sme sa pred piatimi rokmi spýtali na príklady skutočne užitočných finančných inovácií. Počuli by sme dlhý výpočet nástrojov súvisiacich s hypotékami, ktoré vraj sprístupňujú financie na kúpu domu aj zákazníkom, ktorí by si dom inak nemohli dovoliť. Dnes už vieme, kam nás to priviedlo. Bližšie k pravde má teda názor Paula Volckera, že pre väčšinu ľudí má obyčajný bankomat väčší prínos ako akokoľvek finančne vyšperkovaný dlhopis.
Svetovú ekonomiku až príliš dlho riadili finanční nadšenci. Je načase, aby ju začali preberať do svojich rúk finanční skeptici.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
| DANI RODRIK profesor na Harvardovej univerzite Rodrik (1957 v Istanbule) je profesorom politickej ekonómie na Škole štátnej správy na Harvardovej univerzite. Pracuje pre Národný úrad pre ekonomický výskum v Londýne. |