Ekonomickí analytici vedia, že súčasný mechanizmus fungovania eura neumožní nikdy splatiť požičané peniaze Grékom, Írom, Portugalcom podľa vopred stanoveného splátkového kalendára z jednoduchého dôvodu: objem dlhov presahuje ich ročný hrubý domáci produkt. Nesolventnosť, a teda neschopnosť požičané peniaze vrátiť, si totiž vyžaduje nielen škrtať vo výdavkoch, ako je to dnes v móde, ale predovšetkým zvyšovať príjmy. Tie sa však pri poklese domáceho dopytu, kam patrí aj vládna spotreba, už nedajú získať, a tak ostáva len zvyšovanie daňových a odvodových sadzieb, zavádzanie nových druhov daní, platenia odvodov z príjmov, ktoré sme doteraz nepoznali - a samozrejme zvyšovať príjem z exportu.
Ekonomické teórie však poznajú dôsledky multiplikátora vládnych výdavkov, vyrovnaného rozpočtu a daňového multiplikátora, ktoré hovoria o tom, že zvyšovanie vládnych výdavkov alebo znižovanie daňových príjmov, podporuje zvyšovanie dopytu všetkých účastníkov trhu, čo podľa doteraz prijímaných opatrení, politici nepochopili. A tak sa schvaľujú expanzívne opatrenia na strane príjmov a reštriktívne opatrenia na strane výdavkov, s nepriaznivými dôsledkami na budúci hospodársky rast.
Jediným efektívnym nástrojom znižovania zadlženosti je devalvácia eura, s čím určite nebudú súhlasiť silnejšie členské krajiny eurozóny, a tak sa vymýšľajú eurozónové záchranné fondy, ktorých jediným cieľom je nespôsobiť straty niektorým európskym bankám, bez peňazí ktorých môže skolabovať ekonomika eurozóny. Spomínané najviac nesolventné štáty eurozóny vedia, že ďalšie pôžičky už nedostanú a keď, tak za vysoké úroky. Pod tlakom ostatných členov eurozóny sa napokon podvoľujú, nie však v snahe zachraňovať seba, ale európsky bankový sektor (ktorý vytvára účinný tlak na politikov EÚ). V tejto súvislosti si kladieme oprávnenú otázku, prečo sa musí vytvárať akciová spoločnosť "eurovalu“ na požičanie peňazí najprv zadlženým krajinám, ktoré ich následne poskytnú zahraničným veriteľom, a nie priamo veriteľskému bankovému sektoru, čo by bolo určite lacnejšie. Kto si myslí, že euroval je záchrana eurozóny, mýli sa. V konečnom dôsledku to bude viesť k zadlženiu všetkých štátov - až sa napokon celý systém môže zrútiť.
Európski politici nepochopili, že na fungovanie ekonomiky nestačí spoločná mena pre všetkých, keď národné vlády zneužívajú národné rozpočty na zaplatenie predvolebných sľubov, čím pri spoločnej mene zadlžujú všetkých ostatných členov eurozóny. Politikom z Bruselu sa nemôžeme čudovať, pretože všetci majú zo svojich politických funkcií určite vyšší príjem ako by mali na domácej politickej scéne. To však nie je dôvod, aby sme ho ostatní zaplatili. A tak v záujme záchrany aj samých seba prichádzajú euroúradníci s celým radom "zlých“ nápadov. Chcú zvyšovať objem zaručených peňazí v eurovale, keďže cítia, že doteraz garantovaný objem 750 miliárd eur nemusí stačiť. Chcú vydávať spoločné eurodlhopisy na krytie deficitov pre všetkých členov eurozóny, s čím samozrejme nesúhlasia menej zadlžené ekonomiky, kam patrí aj Slovensko (v súčasnosti emitujeme vládne dlhopisy lacnejšie, ako by sa emitovali cez eurodlhopisy pre všetkých). A nakoniec prišli s politicky neprijateľným nápadom zachrániť eurozónu vytvorením rozpočtovej únie. Zatiaľ sa nepoznajú detaily, ale v každom prípade by to nakoniec znamenalo rovnaké druhy a sadzby daní a odvodov, odpočítateľných položiek, bonusov, daňových základov, sociálnych dávok a vôbec všetkého, s čím súvisia dnešné národné rozpočtové pravidlá. S rozpočtovou centralizáciou nebude v rámci eurozóny súhlasiť nikto, pretože to znamená federatívne usporiadanie s centrálnou vládou.
A tak budeme naďalej diskutovať o možnosti záchrany eura aj bez spoločných rozpočtových a daňových systémov, čo bez vytvorenia spoločnej ekonomickej únie nebude - podľa názoru europolitikov - možné.
Róbert Hölcz, ekonóm
Citát:
V konečnom dôsledku bude rozširovanie eurovalu viesť k zadlženiu všetkých štátov - až sa napokon celý systém môže zrútiť.