"Ak neprežije eurozóna, neprežije ani Európska únia," povedal jej prezident Herman von Rampuy, čím len potvrdil vážne nebezpečenstvo ďalšieho fungovania politického projektu o jednotnej mene euro v prostredí rozdielnych fiškálnych politík členských štátov.
Dôkazom je rozpočtový deficit eurozóny za minulý rok 6,3 percenta k ročnému HDP. Akumulovaný verejný dlh k ročnému HDP sa pohybuje na úrovni takmer 80 percent. Slovenský deficit verejných financií za minulý rok vo výške 7,9 percenta je teda nad priemerom eurozóny a verejný dlh vo výške 40 percent je polovičný.
Hraničné riešenia dnešnej situácie sú v podstate dve: jednotná koordinácia daňovej, dôchodkovej a zdravotnej politiky vo všetkých členských krajinách eurozóny, alebo navždy zakývať protagonistom neúspešnej koncepcie rozdielnych fiškálnych politík a jednotnej menovej politiky.
Menová únia ako vyššia forma hospodárskej integrácie členských štátov únie sa dostala na rázcestie.
Po počiatočných výhodách predovšetkým pre malé a slabšie ekonomiky, ktoré si mohli požičiavať lacnejšie a začali doma expandovať, sa po vypuknutí realitnej a následne finančnej krízy dostali do zatiaľ nevyriešiteľných problémov, ktorých spoločným menovateľom je dlhová kríza. Navyše začali mať problémy aj európski lídri - predovšetkým Francúzsko a Nemecko, pre ktoré sa Pakt rastu a stability stal podobne ako napokon pre všetkých viac ako zdrap papiera. Európski politici po vypuknutí gréckej krízy situáciu najprv zľahčovali, vraj nezodpovedná politika gréckej vlády, daňové úniky, neprimerané sociálne výhody pre gréckych občanov, ktoré ako dnes vieme sa financovali z cudzích zdrojov poskytované predovšetkým nemeckými a francúzskymi bankami. Tie mali dobre preštudované podmienky fungovania únie a vopred vedeli, že pokiaľ nezaplatia včas Gréci, zaplatia dlžoby ostatní daňovníci eurozóny.
Avizovaný nepriaznivý vývoj dlhovej služby v Írsku a napokon aj v niektorých krajinách južnej časti eurozóny, v ktorých nakumulované deficity verejného dlhu začali prekračovať ročne vyprodukovaný objem hrubého domáceho produktu, si zo strany európskych politikov už vyžadoval prijatie ráznych opatrení v podobe záchranného systému - eurovalu.
V podstate ide o garancie na budúce emitovanie eurozónových dlhopisov najvyššieho ratingu, ktoré sa ponúknu investorom a z ich predaja sa budú financovať potreby členského štátu eurozóny v prípade, že tento požiada o aktiváciu eurovalu. Všetci vieme, že o tieto dlhopisy bude eminentný záujem predovšetkým zo strany francúzskych a nemeckých investorov, pretože pôjde o dobre úročené dlhopisy bez rizika, ktorých prípadne nesplácanie garantujú všetky členské štáty eurozóny.
Ale poďme späť ku Grécku, ktoré už niekoľko tranží peňazí dostalo a ďalšie len s podmienkou, že splní pokles deficitu verejných financií pod hranicu osem percent ešte v tomto roku, čo už dnes vieme, že nebude. Problém nespočíva v šetrení ich verejných financií, ktoré sú v porovnaní s predchádzajúcim obdobím drastické a vyvolávajú neustálu vlnu štrajkov, ktoré tiež niečo stoja, ale v poklese HDP o viac percent ako sa predpokladalo, zavedením úsporných opatrení. Znižovanie deficitu o ďalšie percentá však môžu súvisieť s prevalením sa pre nich zlej správy, že pôvodne avizovaný deficit verejných financií za minulý rok vo výške okolo 13 percent sa nakoniec zastavil na čísle 15 percent, z čoho nemajú radosť daňovníci eurozóny.
Fiškálny požiar v Grécku, následne v Írsku a preskakujúce iskry budúceho možného vzniku požiaru v Portugalsku a Španielsku, vyvolávajú oprávnené otázniky o budúcnosti eurozóny, ktoré už v žiadnom prípade nemôžu financovať len jej daňovníci, ale v rámci riadeného bankrotu aj bankové domy, ktorých podiel na vzniku finančnej krízy je nepopierateľný.
Róbert Hölcz, ekonóm