Vlády Európskej únie musia skoncovať s rozpočtovú márnivosťou. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman postavil vo svojom texte Európu pred otázku jej budúcnosti. Nepatrí sa akokoľvek polemizovať s týmto skvelým ekonómom. Napriek tomu stojí za to Krugmanov pohľad "cez veľkú mláku" doplniť o pár detailnejších postrehov. A to bez toho, aby bolo potrebné spochybňovať otázku, či sa "Európa môže zachrániť".
Prvým z bodov hodných diskusie je samotné vymedzenie fiškálnej krízy, ktorá Európu ohrozuje, aj zhodnotenie toho, ako sa darí krízu zvládať. Stojí za pripomenutie, že Grécko nebolo prvým prípadom krajiny, ktorá sa dostala na šikmú plochu. Kríza verejných financií postihla aj Maďarsko či Lotyšsko.
Krugmanov dôraz na Grécko je napriek tomu oprávnený. Táto krajina sa totiž od pelotónu kandidátov na dlhové problémy v Európe oddeľuje v dvoch kľúčových znakoch, a to výškou dlhu a schopnosťou ekonomiky rásť. To zaťažuje rozpočet vysokými úrokovými platbami a na druhej strane nerastúcimi, alebo dokonca klesajúcimi príjmami. Dôsledkom sú potom aj vysoké úroky štátnych pôžičiek, a tým eskalácia prvého z problémov. Preto aj napriek veľkému pokroku v reformách to nevyzerá so schopnosťou Grékov presvedčiť veriteľov o schopnosti splácať príliš dobre.
Nie je to nič nové, rovnako ako nie sú nové možnosti, ako situáciu riešiť. Okrem postupu, ktorý podporuje únia aj Medzinárodný menový fond, teda dočasnej finančnej pomoci a postupnému preneseniu plnej zodpovednosti za obsluhu dlhu na tamojšiu vládu, je v hre aj reštrukturalizácia dlhu. Tá by znamenala snahu o odpustenie jeho časti a navyše predĺženie jeho splatnosti.
To, že sa v poslednom čase situácia okolo finančnej a rozpočtovej krízy v Európe upokojila, neznamená ešte happy end. Otázka je, ako rýchlo a trvalo zabezpečiť dôveryhodnosť verejných financií. Krugman podsúva jediné riešenie - rozpočtovú federalizáciu - čo je teraz mimo ekonomickej reality. Ale stojí za zmienku, že aj on si uvedomuje, že druhá krajná možnosť - rozpad eurozóny alebo vystúpenie niektorej z krajín - nie je tiež vôbec jednoduchý proces. V praxi má Európa opäť dve základné možnosti k týmto dvom extrémom.
Prvú, a nie práve šťastnú cestu, predstavuje politika "pokroku v medziach zákona", keď na jednej strane budú vytvárané lepšie, presnejšie a prehľadnejšie pravidlá rozpočtovej politiky členských krajín. To však môže čoskoro stroskotať na národných vládach, pretože tie dodržiavajú pravidlá iba vtedy, keď ich dodržiavať chcú, ale je vecou ich suverenity, keď sa rozhodnú pravidlá "občas" nedodržať.
Druhou možnosťou je, že sa členské krajiny, bez toho, aby vznikla fiškálna federácia, určitej časti tejto suverenity vzdajú. Nebudú môcť robiť väčšie a väčšie dlhy. Znamená to, že štáty, rovnako tak ako zodpovední ľudia a firmy, budú míňať len toľko, koľko majú. Posun týmto smerom by pomohol nielen stabilizovať finančné trhy, ktoré teraz s pôžičkami niektorým krajinám váhajú, ale potešil by aj daňovníkov, ktorí skôr či neskôr budú znášať náklady konsolidovania fiškálnej politiky. Ak by bol tento systém dostatočne robustný, mohol by zabezpečiť fungovanie menovej únie takmer rovnako dobre ako určitá forma fiškálnej federalizácie.
Niet pochýb o tom, že pre mnohých čitateľov aj politikov znie tento návrh skoro rovnako utopisticky ako úvahy o fiškálnej federácii. Sústrediť pozornosť pri hľadaní riešení hlavne na menovú úniu je chyba. Aj napriek tomu, že dnes mnoho ekonómov tvrdí, že za problémy môže vznik menovej únie, leží ich jadro v reálnej ekonomike (konkurenčnej schopnosti) a katastrofálnej rozpočtovej politike niektorých krajín.
Pretože dnešné problémy EÚ neležia v menovej oblasti, nevyriešia sa, ak nedôjde v postihnutých krajinách k zmene v týchto "skutočných oblastiach". Tými sú výrazné rozpočtové reformy a produkcia lepších tovarov a kvalitnejších služieb za nižšiu cenu.
Luděk Niedermayer
Autor je bývalý viceguvernér ČNB
Hospodářské noviny