Členské krajiny únie začnú rok 2010 podľa paragrafovaného znenia Lisabonskej zmluvy, ktorá zásadným spôsobom zmenila pravidlá rozhodovania a zaviedla nové funkcie, ktoré podľa náplne práce môžeme pomenovať minister zahraničných vecí a prezident. Pôvodný zámer vytvoriť z členských štátov únie federáciu so všetkými znakmi ako hymna, vlajka, znak a pečať odmietli v referende dva členské štáty, a tak po niekoľkých rokoch prípravy sa napokon podarilo schváliť a do praktického života občanov únie zaviesť od decembra 2009 nový text, bez spomínaných znakov federatívneho usporiadania členských štátov únie.
Pre väčšinu občanov sú mená prvej európskej ministerky zahraničných vecí a prvého prezidenta veľkou neznámou, ktorých právomoci vo vzťahu k predsedovi Európskej komisie a Európskemu parlamentu bude potrebné utriasť. Občanov únie skôr pohoršuje "drzosť" zamestnancov Európskej komisie a Rady EÚ, ktorí v období narastajúcej nezamestnanosti si dovolili štrajkovať za zvýšenie miezd o 3,7 percenta, čo pre väčšinu z nás je nedosiahnuteľný sen. O nehospodárnosti spravovania vecí európskych nikto nepochybuje, a tak sa nemôžeme čudovať, že sú nám ľahostajné európske inštitúcie, čo dokazuje aj účasť občanov na voľbách do Európskeho parlamentu. Narastajúca nezamestnanosť v celej únii rozvrátila verejné financie, a keď k tomu pripočítame, že počet dôchodcov sa neustále zvyšuje k počtu práceschopného obyvateľstva, nemôžeme tvrdiť nič iné, že svet je zasiahnutý sociálnymi neistotami, ktoré môžu dospieť aj k sociálnej kríze.
Recesia napráva chyby minulosti
Z prehľadu očakávaného vývoja národných ekonomík v roku 2010 vyplýva, že najlepšie budú na tom menej rozvinuté krajiny s novoobjavenými ložiskami energetických surovín, ktoré s podporou zahraničných investícií môžu zmierniť chudobu domáceho obyvateľstva. Eurozóna a 27 členských štátov únie vraj v roku 2010 porastie o 0,6 percenta, Rusko o viac ako 2 percentá, čo ich v porovnaní s Čínou s takmer 9-percentným rastom HDP a Indiou s viac ako 6-percentným označuje za chudobných príbuzných. Tento stav ovplyvní geopolitické rozdelenie sveta, čo sa už prejavilo v hlasovacích právach v Medzinárodnom menovom fonde v prospech rozvíjajúcich sa ekonomík, keďže si nárokuje byť na svetových finančných trhoch veriteľom poslednej inštancie. O potrebe reformovať inštitúcie medzinárodného finančného trhu, zaviesť celý rad regulačných opatrení, obmedziť vplyv dolára ako svetovej rezervnej meny a postupne obmedzovať stimuláciu národných ekonomík aj peniazmi neznámeho pôvodu, nikto nepochybuje.
Zatiaľ v týchto oblastiach nejestvuje medzi politikmi zhoda, ako sa dopracovať k požadovaným zmenám z jednoduchého dôvodu. Prevažujú záujmy domácej kapitálovej vrstvy, hovorí sa o väčšej ochrane domáceho trhu a podľa všetkého sa prehodnocuje budúci rast domácich ekonomík v prospech vlastných zdrojov rastu, ako spoliehanie sa na neisté exportné príležitosti, čo napokon platí aj pre slovenskú ekonomiku. A tak sa spoliehame, že v období recesie sa budú naprávať dlhodobo zanedbávané mechanizmy kontroly účastníkov finančného trhu, ktorí "zneužívali" nezávislú politiku centrálnych bánk voči fiškálnym politikám národných vlád, ktoré napokon peniazmi daňových poplatníkov hospodársku a finančnú krízu zachraňovali.
Deflácia sa stáva strašiakom ekonomiky
Nikto nepochybuje, že terajšia kríza mení zásadným spôsobom dopyt po tovaroch a službách. Klesá dopyt po nehnuteľnostiach a predmetoch dlhodobej spotreby, ktorých ceny sa nafúkli tak, že ani lacné úvery ich nedokázali zaplatiť. Keďže sa tovary a služby bežnej spotreby nekupujú do zásoby, občan si môže viac peňazí ušetriť, a teda si menej požičiavať. Samozrejme, že klesá ziskovosť komerčných bánk, ktoré "žijú" z úverov, ale aj výrobcov áut a ostatnej bielej techniky, trh sa však dostáva do ekonomickej rovnováhy bez prehrievania. Kríza nás všetkých obrala o majetok, predovšetkým vlastníkov nehnuteľností a akcií, ktoré v reálnej hodnote neexistovali a len sa papierovo vykazovali. Pokles kúpnej sily nás núti prehodnotiť štruktúru výdavkov, viac šetriť a pamätať na budúci dôchodok. Na zmenu spotrebiteľského správania účastníkov trhu musí reagovať hospodárska politika národných vlád, ktoré musia reagovať na klesajúce príjmy do štátneho rozpočtu a na nový fenomén času, ktorým je deflácia. Jej podstatou je pokles cien tovarov a služieb, pri ktorých "zarába" veriteľ a "prerába" dlžník, čo sú predovšetkým tí, ktorí si požičali peniaze na spotrebu a nie na investovanie.
Otvorenou otázku ostáva, ako sa chceme vyrovnať s narastajúcimi rozpočtovými deficitmi. Nárastom inflácie, zvyšovaním daňových sadzieb, škrtaním výdavkov či predlžovaním odchodu veku do dôchodku? Pre ľudstvo nie je dobrá správa, že kodanské rokovanie o klimatických zmenách nedospelo pred Vianocami k právne záväznej dohode o obmedzovaní oteplenia o dva stupne do roku 2050. Celý svet sa dnes konfrontuje s množstvom nevyriešených problémov, ktoré sme pri spravovaní veci verejných zverili do rúk politikov, ktorým musíme dôverovať. V opačnom prípade nám hrozí sociálna kríza, ktorá do najväčšej katastrofy sveta má veľmi blízko.Róbert Hölcz , ekonóm