Mieria k nám desiatky nových investorov - 50 až 70 v priebehu jedného až dvoch rokov, vyhlásil včera minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek a mnohým zdanlivo nečakane pripomenul stovky tisíc pracovných miest, ktoré Slovensku kedysi na začiatku 90. rokov sľuboval Vladimír Mečiar. Nie je teraz prioritne dôležité, či konceptuálne zhoršovanie podmienok na podnikanie stavia toto ministrovo vyhlásenie na vratké nožičky, pretože sa priam núka iná klasická žurnalistická formulácia - nie je jednoznačné, či sa minister hospodárstva snaží odpútať pozornosť od prefláknutia zámerov ministerstva umožniť stavbu ropovodu cez Žitný ostrov v prospech rakúskeho Schwechatu, ale keby mal takýto záujem, nekonal by principiálne inak.
Vďaka tomu, že v médiách sa objavila razantná kritika zámeru poslanca Petra Pelegriniho (Smer-SD) umožniť novelou zákona o vodách aj výstavbu takéhoto ropovodu, poslanec svoj návrh z rokovania októbrovej schôdze parlamentu stiahol. Čo však neznamená, že podobný perfídny návrh sa v budúcnosti neobjaví - napokon minister Jahnátek stále považuje tento variant za výhodný a strategicky dôležitý, premiér sa nevyjadruje, hoci inokedy má o štátno-národných záujmoch plno rečí, navyše ide o poslanecký návrh - nie o návrh vlády, ktorý by sa musel presadzovať legislatívne komplikovanejším spôsobom.
Táto "kauza" znamená ešte jeden postreh - ďalšou pracovnou metódou tejto vlády sa stáva presadzovanie jej pochybných zámerov prostredníctvom poslancov. A poznanie, že vďaka médiám neprešlo tejto vláde viacero čudesných (kontr)aktov - predajom emisií počnúc, nástenkovým tendrom pokračujúc a výstavou ropovodu cez vodohospodárske územia s najvyšším stupňom ochrany zatiaľ končiac - signalizuje iné programové smerovanie: Na čo sa nám nepríde, to sa nám aj podarí?