Nebol to pekný zápas. Slabšie mužstvo zdržiavalo, betónovalo, faulovalo. Silnejšie s postupujúcim časom a nervozitou strácalo eleganciu. Nakoniec je koniec, právne prostriedky politickej vojny českého prezidenta proti Lisabonskej zmluve sa vyčerpali, Václav Klaus podpísal.
Záver zápasu azda zachráni Česku v Európe aspoň nejaké zvyšky dôveryhodnosti a vypočítateľnosti. Aj keď posledné kolo naplno ukázalo charakter boja, v ktorom od počiatku ide viac o vieru ako o argumenty. Ústavný súd postavil odmietnutie sťažnosti senátorov na viere, že ďalšia integrácia Európy posilní českú suverenitu. Klaus reagoval novou deklaráciou presvedčenia, že Lisabon národnú suverenitu zničí.
O nič viac ako o vieru nakoniec v európskom projekte nejde. V preambule Listiny základných práv EÚ sa až romanticky hovorí "o zväzku, ktorý je čoraz pevnejší". V preambule Maastrichtskej zmluvy (ktorá platila v čase, keď Klaus podával prihlášku do únie) sa s entuziazmom hovorí "o pevnom rozhodnutí zaviesť spoločné občianstvo a spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku", teda presne to, čo Klaus teraz považuje za zlo.
Českí euroskeptici sami seba nazvali eurorealistami, a eurooptimistov označili za eurofanatikov. To im umožnilo obhajovať svoje presvedčenie ďaleko za hranicou prostriedkov posvätených účelom. Príznačne ich to priviedlo až na hranu karikatúry: Senátori obhajujúci českú národnú suverenitu proti Európe začali vážne hovoriť, že budú pred rozhodnutím českého Ústavného súdu hľadať útočisko pri európskom súde...
Vojna presvedčení sa nekončí ratifikáciou Lisabonu. Ďalšie kolo nás čaká pri diskusii o prijímaní eura. Aj spoločná európska mena je z veľkej časti symbolický projekt. Stúpenci argumentujú stabilitou, odporcovia tvrdia, že nás doterajšia váhavosť zachránila od "šlamastiky" pobaltských krajín. Existujú relevantné argumenty za aj proti, rozhodovanie sa preto odohráva v polohe verím -- neverím.
Z českého pohľadu má celoeurópska vojna romantikov smutnú pointu, vyjadrenú starým výrokom prezidenta a nakoniec aj jeho včerajším podpisom Lisabonskej zmluvy: členstvo v únii a cesta s hlavným prúdom integrácie nemá pre krajinu našej veľkosti alternatívu. Čo je inak vyjadrené v prísloví, že nakoniec " je lepšie sa mýliť s úniou, ako mať pravdu proti nej".
Petr Honzejk