K prioritám hospodárskej politiky na Slovensku na najbližšie obdobie bezpochyby patrí razantné zníženie deficitu verejných financií. Bez ohľadu na to, ako sme sa do dnešnej situácie dostali - či už v dôsledku neochoty obmedzovať deficit v dobrých, predkrízových časoch, alebo neschopnosti udržať deficit na uzde v rokoch 2009 a 2010, keď nás zasiahli dôsledky hospodárskej krízy - jednoducho nie je možné už druhý rok za sebou výrazne prekračovať plánované deficity (ktoré sú už i tak príliš vysoké). Treba sa pripraviť na naozaj rýchle zníženie schodku, pripraviť dôveryhodný a záväzný plán a potom urobiť všetko pre to, aby sme tento plán dodržali.
Myslím si, že o potrebe znížiť deficit nikto nepochybuje. V poslednom období sa však diskutuje o tom, či by k tomu mali viesť opatrenia skôr na strane príjmov (teda zvyšovanie daní), alebo na strane výdavkov (teda šetrenie). Zo skúseností z iných krajín z minulosti podľa môjho názoru jednoznačne vyplýva, že schodnejšia je druhá zo spomenutých ciest.
Z opatrení, ktoré úspešne znížili deficit verejných financií, bolo až takmer 90 % na strane výdavkov. Naopak, opatrenia, ktoré mali slúžiť rovnakému účelu, ale neuspeli, boli z dvoch tretín na strane príjmov. Výhodou znižovania výdavkov je v prvom rade rýchlosť, akou sa dajú dosiahnuť reálne výsledky. Účinky opatrení sa prejavia už po niekoľkých mesiacoch. Ďalej platí, že výdavky sú plne pod kontrolou vlády a parlamentu, ony rozhodnú o tom, koľko eur presne štát minie. Vyšší výber daní by, naopak - ak vôbec - prišiel oveľa neskôr, a závisí od mnohých ďalších faktorov, ktoré štát nedokáže riadiť.
Kľúčovým argumentom v prospech škrtania výdavkov je poznatok, že sa týmto spôsobom menej ohrozuje hospodársky rast. Zvyšovanie príjmov štátneho rozpočtu vo väčšine prípadov znamená spomalenie hospodárskeho rastu. Vyšší hospodársky rast so sebou prináša automatické zvyšovanie výberu daní: ak sa rast spomalí, menej sa prejaví tento automatický mechanizmus, a čiastočne alebo aj úplne vymaže efekt dosiahnutý vyššími daňami. Znižovanie výdavkov so sebou takéto jasné prepojenie nenesie. Dôvodom na tento (možno paradoxne) rozdielny efekt podobných krokov je fakt, že peniaze, ktoré vynaloží štát, hoci aj s dobrým úmyslom a na dobrý účel, sú oveľa menej efektívne ako tie, ktoré ponechá občanom a firmám, ktoré ich minú, usporia či investujú podľa vlastného uváženia. Okrem toho čím viac sa štát zadlžuje, teda čím viac peňazí si potrebuje požičať, tým menej bankám zostane na pôžičky pre súkromný sektor, a tým vyššiu sadzbu budú - od štátu i od ostatných - banky vyžadovať.
Dobrou inšpiráciou môžu byť i ohlásené kroky novej českej vlády. Tá sa rozhodla - zrejme aj pod vplyvom spomenutých skúseností z iných krajín - veľmi správne konsolidovať verejné financie predovšetkým prostredníctvom rázneho znižovania výdavkov. Českej republike sa podarilo (pretože k úsporným opatreniam pristúpila podstatne skôr) zastaviť rast výdavkov, preto sa jej deficit nezvyšuje tak hrozivo ako ten slovenský. Ďalšie účinné škrty plánujú zaviesť už v tomto roku. Opačným príkladom je Maďarsko, ktoré sa dlhé roky neúspešne usiluje naplniť štátnu kasu rôznymi novými a vyššími daňami. Práve vysoké dane mu napriek štedrým štátnym výdavkom priniesli stagnáciu už pred rokom 2008.
Ak je teda úsilie rýchlo a udržateľným spôsobom znížiť deficit verejných financií, a pritom čo najmenej ohroziť či obmedziť hospodársky rast v budúcich rokoch, naozaj myslené úprimne, treba sa vybrať cestou znižovania výdavkov. Zvyšovanie príjmov vedie k tomuto cieľu s o niečo menšou pravdepodobnosťou, a nesie so sebou oveľa vyššie riziko, že sa oživovanie hospodárskej aktivity na Slovensku výrazne spomalí.
Juraj Barta, hlavný analytik Slovenskej sporiteľne