Minulotýždňový summit raz možno nazvú historickým. Nie kvôli tomu, čo dohodol, ale čo dohodnúť nedokázal. A najmä, kto sa z dohody nechal vylúčiť. Už pred ním bolo jasné, že aj v najlepšom prípade prinesie maximálne krátkodobé, dočasné riešenie. Malý priestor na nádych predtým, ako sa Európa ponorí do riešenia skutočných príčin súčasnej krízy. Obsah bol v podstate jasný vopred – jeho základné línie určila nemecko-francúzska dohoda o „fiškálnom kompakte“. A tak jediný prekvapivý moment vnieslo do hry nakoniec len to, kto sa k dohode nepripojil.
Briti sa vyautovali
Hrozba britského „nie“ bola známa už dlhšie. V momente, keď sa začne hovoriť o regulácii finančných služieb, Londýn začína operovať „národnými záujmami“. Nemecká kancelárka Angela Merkelová, ako hlavná architektka novej európskej dohody, sa snažila britskú vládu vtiahnuť do hry. Po jej stretnutí s premiérom Cameronom dva týždne pred summitom to dokonca vyzeralo, že sa nájde kompromis. A je pravdepodobné, že obaja lídri si to mysleli do poslednej chvíle aj na summite. Až do momentu, keď Cameron vytiahol veto.
Britský premiér označil svoje konanie triumfalisticky za obranu národných záujmov. V skutočnosti vyšiel z tejto drámy politicky otrasený. Znepriatelil si koaličných partnerov liberálnych demokratov, a stal sa závislejším od euroskeptickej skupiny v Konzervatívnej strane.
Vnútropolitické hľadisko však nechajme bokom. Takisto diskusiu, nakoľko sa záujmy Británie a jej obyvateľov skutočne kryjú so záujmami finančného priemyslu v londýnskej City. Dôležité je, že britské finančné služby sa regulácii nevyhnú. Nutne ich ovplyvnia pravidlá prijaté v rámci eurozóny, alebo sa dostanú do Británie oblúkom, cez globálnu reguláciu na úrovni G20. V oboch prípadoch bude vplyv Londýna na ich tvorbu menší, než ak by „ostal v hre“.
Nezanedbateľná je aj politická cena. Stráca vplyv pri formovaní integračného jadra, čím si znížil dôležitosť pre svojho „špeciálneho transatlantického partnera“ – Spojené štáty. Okrem toho, členské štáty Európskej únie, ktoré Britániu považovali (či už právom, alebo nie) za svojho spojenca v európskej politike, budú musieť hľadať nové aliancie (nie náhodou írsky premiér vyhlásil, že sa bude snažiť, aby sa Británia k novej dohode predsa pripojila).
Bez alternatívy
No hlavným dôvodom, prečo bolo rozhodnutie britského premiéra chybou, je neexistencia hodnovernej alternatívy. V polovici 50. rokov sa Cameronov konzervatívny predchodca Anthony Eden rozhodol nepripojiť k vznikajúcemu európskemu spoločenstvu. Británia sa pokúsila vytvoriť vlastnú zónu voľného obchodu – len preto, aby neskôr strávila niekoľko ťažkých rokov pokusmi pridať sa k integrácii, čo sa jej podarilo až v roku 1972.
Dnes nemá Londýn realistickú možnosť vytvoriť iné integračné zoskupenie. Väčšina z krajín mimo eurozóny, ktoré si vzali čas na rozmyslenie, sa nakoniec pravdepodobne k medzivládnej dohode pridá. Británia tak ostane sama, v lepšom prípade s pár dôležitými štátmi, ktoré sa k integračnému jadru nebudú chcieť pridať, alebo na to nebudú mať.
Neistota nezmizla
Pre Britániu je tento výsledok o to paradoxnejší, že dohoda zo summitu má ďaleko k základu nejakej „európskej federácie“, ktorú Londýn dlhodobo odmieta. Samozrejme, môže byť krokom k hlbšej politickej integrácii. Nie však vďaka tomu, čo dohoda obsahuje, ale kvôli tomu, čo v nej chýba. Výsledok summitu možno odvrátil bezprostredný kolaps eurozóny. Uvoľnil ruky väčšej angažovanosti Európskej centrálnej banky, na krátku chvíľu upokojí trhy. Krízu však nevyriešil, pretože sa zameriava na potláčanie jej syndrómov.
Jej realizácia odsúdi krajiny periférie na dlhé roky reštriktívnej politiky, ktorá predĺži hospodársku recesiu. Rozdiely medzi silnými, konkurencieschopnými ekonomikami centra a krehkou perifériou sa prehĺbia. Bez finančnej a rozpočtovej integrácie, ktorá by ich dokázala vyrovnať, bude ďalšia kríza menovej únie nevyhnutná. Sociálne dôsledky reštriktívnej politiky zas prehĺbia krízu demokratickej legitimity integračného projektu. Táto situácia nás onedlho opäť postaví pred otázku, či budeme pokračovať v integrácii, alebo akceptujeme jej postupný rozpad.
Kto je Radovan Geist
Autor vyštudoval medzinárodné vzťahy a teóriu politiky. V súčasnosti pôsobí v informačnom portáli o dianí v Európskej únii EurActiv.sk. Zaoberá sa analýzou európskej integrácie.