Zatiaľ čo americkí prezidentskí kandidáti Republikánskej strany sa predháňajú v prejavoch oddanosti rovnej dani, jej odporcovia sa sústredia na dôvody, prečo je zlé zvyšovať dane chudobným, aby sa mohli znížiť bohatým. Ak je však rovná daň taký zlý nápad, prečo ju toľko krajín zaviedlo?
Dôkladná štúdia týchto krajín – väčšinou ide o postkomunistické štáty vo východnej Európe – naznačuje, že pre to existujú tri hlavné dôvody. Po prvé, niektoré z týchto krajín sú relatívne chudobné a chýba im domáci kapitál, tak sa rozhodli znížiť daňové sadzby, aby prilákali zahraničných investorov. Iné krajiny sú také malé a neefektívne pri výbere daňových príjmov, že si progresívnu daňovú sústavu nemôžu dovoliť. A potom sú tu štáty také skorumpované, že musia ponúkať bohatým obrovské daňové škrty, aby ich prinútili platiť aspoň nejaké dane.
Spojené štáty podobne ako ďalšie rozvinuté krajiny žiadnu z týchto podmienok nespĺňajú (zatiaľ), takže nie je jasné, prečo potrebujú rovnú daň.
Bývalým komunistickým krajinám z východnej Európy, ktoré rovnú daň zaviedli – okrem iného Bulharsko, Česká republika, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Macedónsko, Rumunsko, Slovensko alebo Ukrajina, veľmi chýba investičný kapitál. Či už stoja na prahu Európskej únie alebo tesne za ním, bojujú o pozornosť priamych zahraničných investorov, pre ktorých predstavuje rovná daň dôležitý signál: ste tu vítaní, nerozkradneme vaše peniaze a to, čo zarobíte, si môžete nechať.
Pre rozvinuté krajiny, ktoré už majú kapitál aj históriu vnútorných investícií, je „príťažlivosť rovnej dane podstatne nižšia“, ako uzatvára správa Medzinárodného menového
fondu. Preto nebola rovná daň zavedená v žiadnej rozvinutej krajine, ani v Číne.
Ostatnými štátmi, ktoré rovnú daň zaviedli, sú malé krajiny alebo mikroštáty: Jamajka, Tuvalu, Grenada, Maurícius, Východný Timor, Belize a Seychely. Argumenty zástancov rovnej dane o administratívnej jednoduchosti jej výberu majú v týchto prípadoch isté opodstatnenie. Ak je štát taký malý, že nemôže vyvinúť efektívnu daňovú správu, aby dokázala obslúžiť spravodlivý systém progresívneho zdanenia, potom môže mať rovná daň zmysel.
Okrem toho majú niektoré krajiny aj iné zdroje príjmu, takže prínos zo zavedenia progresívnej daňovej sústavy nevyvažuje jej náklady. Napríklad vláda v Tuvalu inkasuje takmer 10 percent svojich celkových príjmov z predaja práv na svoju internetovú doménu . tv, čo jej vynáša približne dva milióny dolárov ročne. Krajiny, ktoré sú len o niečo väčšie, si môžu dovoliť vyberať dane z príjmu spravodlivejším spôsobom.
A napokon platí, že ak sú verejné inštitúcie danej krajiny v zajatí oligarchov, ktorí sú zvyknutí beztrestne kradnúť verejné prostriedky, môže byť rovná daň jediným spôsobom, ako podnietiť bohatých, aby vôbec nejaké dane platili. Preto sa Rusko stalo v roku 2001 prvým veľkým štátom, ktorý rovnú daň zaviedol, keď znížilo sadzbu v najvyššom pásme z 30 percent na 13. Aj Ukrajina znížila v roku 2003 najvyššiu sadzbu z 40 percent na 13.
Takmer vo všetkých krajinách, ktoré rovnú daň zaviedli, sa výber dane z príjmu znížil. Preto býva jej zavedenie často spojené so zvýšením sadzieb dane z pridanej hodnoty (ako sa stalo v celej východnej Európe). V USA zase plán „9-9-9“ republikánskeho prezidentského kandidáta Hermana Caina vyzýva na zavedenie sadzby 9 percent na daň z príjmu fyzických i právnických osôb a na vytvorenie novej národnej dane z obratu, taktiež vo výške 9 percent.
Daňová sústava určitej krajiny odráža jej inštitucionálnu kapacitu, ekonomické pomery a rozdelenie politickej moci. Keby sa mali USA stať prvou rozvinutou krajinou, ktorá experimentuje s rovnou daňou, prispel by tento posun na potvrdenie toho, čo mnohí ľudia tušia, ale stále dúfajú, že to nie je pravda: totiž, že Amerika je na mizine, zúfalo potrebuje vnútorné investície, má nekompetentné vedenie a v čoraz väčšej miere jej vládne sebecká elita oligarchov.
Mitchell A. Orenstein je profesorom Fakulty pokročilých medzinárodných štúdií na Univerzite Johnsa Hopkinsa vo Washingtone.