Takzvaný trojpilierový systém (kombinácia dôchodku založená na výplate priebežnej penzie zo štátneho rozpočtu, z povinného príspevku z fondového piliera a doplnená dobrovoľným dôchodkovým pripoistením) mal fungovať už pred trinástimi rokmi – od začiatku roka 1999.
Treba priznať, že hoci pôvodný návrh prinieslo ministerstvo práce a sociálnych vecí pod vedením ODS, Václav Klaus mal už vtedy značné výhrady: „Uhniezdil sa medzi nami akýsi falošný mýtus, ktorý hovorí, že priebežné financovanie nie je schopné vyriešiť postupné starnutie obyvateľov a že fondový systém je riešením. Ja si myslím, že každý, kto sa nad tým zamyslí, vie, že to je trošku zjednodušená predstava.“
Ak Nečasov kabinet dokázal doviesť dôchodkovú reformu až do fázy parlamentom schváleného zákona, potom si aj napriek všetkým výhradám k detailom zaslúži obdiv. Nemožno nespomenúť, že vládne krajine, kde sa nikto nedožil penzie v systéme, do akého sa narodil. A kde stará generácia spomína na menovú reformu, stredná na infláciu na začiatku deväťdesiatych rokov a mládež vidí v priamom prenose krízu eura so všetkým vrátane vyberania peňazí z bánk postihnutých štátov, prepadu cien dlhopisov a akcií.
Argumenty za a proti sa pritom za dvadsať rokov nezmenili. Dôchodková reforma je nákladná a vždy bude. V deväťdesiatych rokoch sa mala platiť z privatizačného účtu, nedávno padol návrh na financovanie z dividend firmy ČEZ, naposledy z príjmov zvýšenej dane z pridanej hodnoty. V podstate však platí, že peniaze nebudú nikdy – dovtedy, než sa spustí, a ...potom sa uvidí. V Maďarsku nedostatok peňazí viedol k znárodnení časti dôchodkových úspor, v Poľsku a na Slovensku k značným zásahom do parametrov. Český návrh na vyvedenie troch percent zo štátneho piliera je veľmi triezvy. Čo však obsahuje aj to, že prilepšenie k penzii bude tiež veľmi triezve.
Otázkou je tiež miera dobrovoľnosti. Pred rokmi sa počítalo s povinnou účasťou mladej generácie, teraz by malo ísť o dobrovoľný systém pre všetkých. Kto však vstúpi, neunikne (aspoň nie živý a zdravý). Nevýhoda pre štát je jasná – nevie, koľko bude potrebovať na pokrytie deficitu dôchodkového účtu. Dobrovoľnosť vstupu kombinovaná s nemožnosťou výstupe však nie je výhodná ani pre tých, ktorí sa do systému chcú zapojiť. Po prvé si žiada skutočne hlbokú úvahu, či je toto sporenie vhodné – čo je vo svete, keď sa pracovné podmienky aj platy menia extrémne často, ťažké. A po druhé – slabý druhý pilier potenciálne generuje nižšie výnosy, pretože nemôže využiť výhody veľkých objemov. Na druhej strane malé objemy znamenajú v prípade ťažkostí menšie straty.
Paradoxné je, že z nedávneho prieskumu agentúry Median pre Český rozhlas vyplynulo, že takmer dve tretiny opýtaných odmietajú, že by si na dôchodok sporili v súkromných fondoch. Pretože sa vraj boja o peniaze. Pritom už teraz v súkromných dôchodkových fondoch sporí 4,7 milióna ľudí – tiež bez záruky štátu.
Napriek tomu je nedôvera k reforme pochopiteľná. Okrem iného aj preto, že si zrejme svojou myšlienkou nie sú istí ani tí, ktorí ju presadzujú. A navyše ju nevedia odprezentovať tak, aby ľudia pochopili, že zmeny sú nevyhnutné. Práve preto, aj keby tento rok reforma padla, musí sa za nejaký čas objaviť ďalší návrh. Trebárs v roku 2025, teda za trinásť rokov od predchádzajúceho pokusu.
Julie Hrstková, Hospodářské noviny