Nie je jednoduché chváliť človeka, ktorý je vo svete známy ako symbol zamatovej revolúcie v roku 1989. Ten zázračný rok sa začal jeho uväznením a skončil vymenovaním za prezidenta na Pražskom hrade. Rovnako ako jeho predchodca z roku 1918 Tomáš Masaryk aj Václav Havel stelesňoval v očiach občanov aj medzinárodnej mienky filozofa – kráľa, intelektuálneho disidenta konfrontovaného so skúškou moci medzi znovuobjavením demokracie a novým európskym poriadkom.
Tri štádiá
Život a dielo Václava Havla možno rozdeliť na tri obdobia: dramatik 60. rokov ovplyvnený absurdným divadlom Becketta a Ionesca, disident 70. a 80. rokov a potom prezident (1989 – 2003). Tomu, kto by chcel zvýrazniť iba jeden pohľad alebo ich nastaviť do prísneho protikladu, Havel odpovedal novou hrou Odchádzanie.
Preňho divadlo a politika neboli nikdy ďaleko od seba. Nakoniec, v novembri 1989 bolo Občianske fórum – základný kameň novej demokracie – vytvorené v divadle. Zamatová revolúcia je sama najlepšou hrou – divadelnou revolúciou, do ktorej boli ľudia pozvaní, aby hrali svoje roly.
Dramatik, disident, prezident. A opäť: dramatik a disident? Kruh sa nemusí nevyhnutne zopakovať celý. Ďalším problémom, i keď nie naozajstným je, že Havel sa nedá politicky zaradiť. Klasické politické frakcie nemajú veľký význam pre členov Charty 77. Poľský filozof Leszek Kolakowski sa humorne zadefinoval ako konzervatívny, liberálny socialista. Tento termín, ktorý má význam zastieracieho manévra, by sa z tohto uhla pohľadu hodil aj na Havla.
Tretí problém sa týka jeho nejednoznačného postoja k politickým vedám. V prvom rade preto, že najlepšie vie, že tri štvrtiny storočia to boli samozvaní odborníci na politické vedy, ktorí zostrojili nočnú moru totality v „druhej polovici“ Európy a mimo nej. Potom preto, že väčšina politických vedátorov sa dlho zameriavala na vlastnosti, mechanizmy a držiteľov moci, ktorí disidentov považovali za okrajové zvláštnosti. Politická veda sa iba málo zaujímala o disidentov a tento pocit bol vzájomný.
Spoločnosť a anestézia
Václav Havel nemusel predpovedať pád komunizmu v roku 1989, avšak analyzoval príčiny, pre ktoré boli režimy „reálneho socializmu“ odsúdené na skazu. Keďže dejiny spoločností sú podľa poučky nepredvídateľné, ponúka nám aspoň niekoľko kľúčov k tomu, čo Francois Furet nazval „záhadou rozpadu komunizmu“. Systém, ktorý využíva všetky prostriedky na to, aby udržal spoločnosť pod kontrolou alebo pod anestetikami, trpí všeobecnou entropiou – tu si Havel požičal metaforu z fyziky – inak povedané: trvalou stratou energie. Neschopnosť obnovovať sa spôsobuje skĺznutie do hlbokej krízy, čo nakoniec spustí jeho záhubu.
Ak použijeme ďalšiu metaforu z fyziky, láka nás porovnať reťazovú reakciu, ktorá sa prehnala sovietskou ríšou v roku 1989, s motýlím efektom: malé mávnutie motýlích krídel (rokovania pri okrúhlom stole nasledované voľbami v Poľsku) spustili obrovský rozvrat, ktorý popraskal steny a otriasol starým poriadkom. Lož bola odhalená. Byť v opozícii sa stalo menej riskantným, pričom náklady na obnovu poriadku rástli priamo úmerne so vzorcom, ktorý by uspokojil najprísnejších učencov teórií racionálneho výberu.
Osobná cesta Václava Havla nám pripomína prekvapenia a iróniu dejín, aj to, že „odchod z Jalty“ a rozdelená Európa sa nedá zredukovať na jednu udalosť, ani na živé vysielanie pádu Berlínskeho múra, ani zamatovej revolúcie v Prahe. Ide o dlhý proces emancipácie, ktorého dedičstvo v politických myšlienkach zostáva dôležité pre celú Európu.
Václav Havel, dramatik, ktorý sa zmenil na štátnika, písal prostredníctvom svojho diela a jeho činnosť napísala jednu najkrajších stránok dejín slobody.
Jacques Rupnik
politológ
Autor je výskumný pracovník Centra pre medzinárodné štúdie a výskum na parížskej univerzite Sciences Po a profesorom na College of Europe v Brugách. Úvahu In Praise of Václav Havel, ktorej úryvok zverejňujeme s jeho súhlasom, predniesol pri príležitosti odovzdania čestného doktorátu univerzity Sciences Po Václavovi Havlovi v roku 2009.