Európski politici sa ostatné dva roky snažia vyriešiť problém financovania gréckeho dlhu a presvedčiť investorov, že problém je izolovaný a netýka sa iných krajín. Ani jedna vec sa im zjavne vôbec nedarí. To, že dnes riešime problém financovania krajín ako Taliansko, pričom si už takmer žiadna krajina eurozóny nemôže byť istá, svedčí o tom, že títo politici problému nerozumejú. Oháňanie sa mnohomiestnymi sumami záchranných mechanizmov problém nerieši, ale iba odďaľuje a hlavne predražuje. Dostali sme sa však k veľkému míľniku. Krajina ako Taliansko je z hľadiska súčasného spôsobu riešenia krízy takmer neriešiteľná. Potenciálnym znížením ratingu Francúzska prakticky padá myšlienka eurovalov. Absolútna strata dôvery v ponúkané riešenia spôsobuje mimoriadnu obozretnosť investorov pri požičiavaní peňazí politikom. V krátkej budúcnosti sa možno natrvalo rozhodne, akou cestou sa bude Európa uberať. Z môjho pohľadu existujú tri hlavné cesty:
Najproblémovejšie krajiny vystúpia z menovej únie a zavedú vlastné meny. Následne príde k devalvácii ich mien a pravdepodobne k defaultu týchto štátov na svoj dlh. Ten sa do veľkej miery zmení na dlh v novej lokálnej mene. Zahraničný dlh (ten, čo zostane v eure) však predstavuje k celkovému dlhu krajín iba nepatrnú časť (podľa Nomury má Grécko vydané dlhopisy podľa zahraničného práva iba v objeme 16 miliárd eur). Krajiny sa dohodnú s veriteľmi na určitej miere zníženia dlhu. Domáce banky budú znárodnené, reštrukturalizované a následne možno privatizované. Krajina prejde procesom veľkej ekonomickej premeny. Výrazne klesne (zreálni sa) životná úroveň, zmenia sa sociálne štandardy. Významne sa však zvýši konkurencieschopnosť ekonomiky. Mimoriadne stúpne politické riziko. Zahraniční investori (hlavne banky) priznajú straty, s ktorými však už počítajú. Mnohé európske banky budú reštrukturalizované. Vznikne drvivý tlak na ozdravenie verejných financií a zefektívnenie ostatných krajín Európy. Iba skúsenosť nás nakoniec privedie k zdravému rozumu.
Druhá možnosť – záchrana eura za každú cenu. Európa bude smerovať k fiškálnej únii a neskôr k USE (Spojené štáty európske). Bude dochádzať k obrovskému prerozdeľovaniu bohatstva smerom od stabilných krajín k problémovým, jednak formou záruk a následne platieb, ako aj formou kupovania dlhopisov problémových krajín Európskou centrálnou bankou. Tlak na zlepšenie hospodárenia štátov a rast efektivity nebudú dostatočné, keďže na dlhy nezodpovedných sa aj tak budú skladať všetci. Európa sa možno vyhne krátkodobému stresu, no bude odsúdená na dlhotrvajúce „schudobnievanie“ hlavne v dôsledku oslabovania meny. Európa je pritom stále Európa národov. Budú významne narastať pnutia medzi jednotlivými štátmi. Politici sa pred svojimi voličmi budú snažiť obhajovať výhody, ktoré pre krajinu získali. Morálne princípy pôjdu do úzadia, najdôležitejší bude štátny záujem. V konečnom dôsledku hrozí neprekonateľný rozkol medzi krajinami, ktorý podľa môjho názoru povedie k veľmi nervóznemu rozpadu menovej únie.
Posledná alternatíva – vystúpenie skupiny silných krajín z menovej únie. Tie si zavedú vlastnú menu, napríklad GEUR. Môže vzniknúť aj variant zavedenia vlastnej meny Nemeckom, na ktorú následne nadviažu svoje meny ostatné silné krajiny. Slabším zostane euro. GEUR okamžite posilní oproti euru. Krajiny z GEUR v dôsledku posilnenia meny zbohatnú. Investori v GEUR krajinách (hlavne banky) utrpia významné straty. Ich depozitá budú denominované v novej mene, ale ich aktíva exponované do krajín s eurom. Zrejme príde k reštrukturalizácii bankového sektora (znárodnenie, ozdravenie, privatizácia). Krajinám s GEUR sa zníži konkurencieschopnosť. Problémové krajiny s EUR si ju oslabením meny zvýšia. Nemusí prísť k defaultu týchto krajín, keďže ich dlh bude denominovaný v eure. Časom sa ukáže, či bude pre ne spoločná mena udržateľná, alebo tiež zavedú vlastné meny.
Marek Prokopec, vedúci oddelenia portfóliového manažmentu Tatra Asset Management