Šéf americkej centrálnej banky Fed Ben Bernanke presvedčil kolegov, aby urobili rozumné rozhodnutie. Väčšinou 11 k 1 schválili nákup aktív zameraný na trh práce. Je bezrizikový? Nie. Má zmysel? Áno. Ak by sa nerobilo nič, bolo by to ešte horšie.
Vysoká nezamestnanosť
Fed krok komentoval: Ak sa výrazne nezlepší výhľad pre trh práce, výbor bude pokračovať v nákupoch agentúrnych hypotekárnych cenných papierov a zavedie ďalšie nástroje, pokiaľ sa nedosiahne zlepšenie, a bude sledovať aj kontext cenovej stability. Rozhodnutie je v súlade s mandátom udržiavať maximálnu zamestnanosť a cenovú stabilitu.
Bernanke už na sympóziu v Jackson Hole argumentoval: "Práve stagnácia trhu práce je veľkou obavou nielen pre plytvanie ľudským talentom, ale aj preto, lebo stále vysoká úroveň nezamestnanosti prináša našej ekonomike štrukturálne škody, ktoré môžu pretrvávať roky." Za takýto etický názor Bernankemu gratulujem. Tlieskam mu aj za to, že spoznal, že Fed by mal v tejto ťažkej situácii niečo robiť.
Septembrové ekonomické prognózy centrálnej banky ukázali, prečo rozhodnutie musia vítať ľudia, ktorí, podobne ako Bernanke, vidia zlo vysokej nezamestnanosti. Ústredným trendom predpovedí je miera nezamestnanosti od 6,7 do 7,3 percenta aj v roku 2014. Čo je horšie, pád miery zamestnanosti, ktorý sa objavil v roku 2008, nevykazuje známky obratu. Podľa vysvetlenia Fedu je táto situácia výsledkom neadekvátneho dopytu. Preto nezamestnanosť zostane vysoká, kým sa nenaštartuje rast. Rečou Fedu: "Bez ďalšej úpravy politiky nemusí byť ekonomický rast dostatočne silný na vytvorenie udržateľného zlepšenia podmienok na trhu práce."
Nízky dopyt po práci
Materiál s názvom Trh práce v USA: status quo alebo nový normál, ktorého spoluautorom je známy konzervatívny ekonóm Edward Lazear, podporuje názor Fedu. Uzatvára, že žiadne štrukturálne zmeny nedokážu vysvetliť zmeny v nezamestnanosti v posledných rokoch. Vzorec je v súlade s výnimočne vysokou cyklickou nezamestnanosťou. Dôvodom je práve dopyt, čo nie je prekvapujúce.
V rokoch 1990 až 2007 nominálny americký HDP -- čo je ukazovateľ agregátneho dopytu -- rástol trendovou ročnou mierou 5,4 percenta. Potom sa dostal cez útes: v druhom štvrťroku 2012 bol 14 percent pod trendom spred roka 2008. Čo je horšie, medzera medzi trendom a skutočnou úrovňou sa rozširovala. To všetko naznačuje predĺžené a znepokojujúce oslabenie agregátneho dopytu.
Plánom Fedu je nakupovať hypotekárne cenné papiere vládnych agentúr Fannie Mae a Freddie Mac tempom 40 miliárd dolárov mesačne. Následne predĺži splatnosť aktív a splátky istiny z agentúrneho dlhu a hypotekárnych cenných papierov opäť investuje do ďalších agentúrnych cenných papierov. Táto činnosť zvýši majetok Fedu o 85 miliárd dolárov, čo by malo stláčať dlhodobé úrokové miery, podporiť hypotekárny trh a pomôcť zlepšiť celkové podmienky financovania. Najdôležitejšie je, že sa centrálna banka zaviazala pokračovať v tejto politike, pokiaľ sa trh práce výrazne neoživí.
Nervózna opozícia
Dalo sa predpokladať, že republikáni budú podráždení. Ich prezidentský kandidát Mitt Romney okamžite reagoval vyhlásením, že tretie kvantitatívne uvoľnenie prinesie "zvýšený cukor v krvi". Reakcia nie je prekvapujúca. Republikáni neúnavne odmietajú všetky pokusy použiť rozpočtovú alebo menovú politiku na potlačenie recesie.
Neviem, či veria svojim likvidacionistickým názorom alebo sa rozhodli popierať akýkoľvek úspech Obamovej vlády pri oživovaní ekonomiky. Želám si, aby si iba užívali príležitosť na likvidacionistickú filozofiu. Výsledky by boli podobné ako v tridsiatych rokoch: ekonomická katastrofa s dlhodobými politickými následkami. Moje rozumnejšie ja sa teší, že ľudia pri kormidle sú zodpovednejší. Celkom správne sa Fed rozhodol zmierniť následky finančného kolapsu z roku 2008 a nasledujúce súkromné oddlžovanie.
Slabší výsledok
Zafunguje najnovšia iniciatíva Fedu? Tu sú otázky namieste. Fed robí ultrauvoľnenú menovú politiku od konca roku 2008, pričom úrokové sadzby dlhodobých dlhopisov už sú extrémne nízke. Bernanke sa obhajuje, že programy na nákup aktív zvýšili výkon ekonomiky o tri percentá a súkromnú zamestnanosť o dva milióny oproti tomu, ak by nezasiahol. Pri súčasných nízkych sadzbách sa však už tak veľa nedosiahne. Je pravdepodobné, že krok bude nápomocný, ale nie transformujúci.
V neutíchajúcich diskusiách o menovej politike Michael Woodford z Columbia University obhajuje presná cielenie nominálneho HDP, rozpočtové stimuly a hlbšiu koordináciu menovej a rozpočtovej politiky.
Toto spojenie politík je v USA nepredstaviteľné. Ak by Fed oznámil plán, povedzme, dostať do štvrtého štvrťroka 2016 nominálny HDP na trend rokov 1990 až 2007, musel by dosiahnuť jeho 45-percentný nárast počínajúc tohtoročným druhým štvrťrokom. Toto je ukazovateľ rozsahu poklesu dopytu. A treba dodať, že spomenutý cieľ je veľmi nepravdepodobný.
Kritici tvrdia, že nová politika Fedu nebude fungovať podľa pôvodného zámeru. To je možné. Hovoria tiež, že spôsobí rozsiahle škody. To je pravdepodobné menej. Mnohí roky predpovedajú hyperinfláciu. Táto obava nie je namieste.
Nekonvenčná politika však naozaj vytvára náklady a riziká. Slabý dopyt však prináša oveľa vyššie. Fed sa rozhodol zhrešiť na strane expanzie. To je správne. Je však pravdepodobnejšie, že dosiahne menej, ako chcel.
Martin Wolf
komentátor FT