Uplynul takmer rok od udalostí, ktorých začiatkom bola inzultácia tuniskou policajnou úradníčkou (cherchez la femme). Dala zaucho mužovi, zúfalo prosiacemu o vrátenie zhabaného stánku so zeleninou, predstavujúceho zdroj obživy celej jeho rodiny. Ponížený zúfalý muž odišiel a verejne sa upálil. Tak sa začala séria upaľovaní a protestov, ktoré zmenili nielen politickú mapu blízkeho východu, ale uvoľnili napätie v dlho potláčanom pocite občianskej slobody, hrdosti a násirovskej myšlienky panarabizmu.
Prvým dejiskom revolúcie bola krajina, ktorá nevyniká veľkosťou ani strategickou či geopolitickou pozíciou. Snaha tuniského prezidenta potlačovať islam v každodennom živote sa skončila fiaskom. Sám paradoxne skončil v „bašte islamu“ v Saudskej Arábii, v izolácii, kde sa musí riadiť najprísnejšími náboženskými pravidlami.
Po spustení protestov v Egypte celý arabský svet naň uprel svoju pozornosť – ak padne Egypt, padnú všetci diktátori. Arabský svet sa úprimne tešil a po egyptskom modeli zatúžili aj západní susedia v Líbyi. Do víťazného konca je však stále ďaleko. Jemenčania ani Sýrčania stále nedosiahli svoju slobodu. V Jemene je to do značnej miery podmienené susedstvom so Saudskou Arábiou, ktorej kráľ sa obáva rozšírenia „revolučnej epidémie“ do vlastnej krajiny. V Sýrii je situácia o to zložitejšia, že samotný prezident je šiitský moslim, výdatne podporovaný Iránom, ktorý by po víťazstve sunnitov stratil posledného spojenca.
Výsledkom revolúcií boli prvé, viac-menej štandardné slobodné voľby, ktoré dopadli arabsko-demokraticky a nezápadne. V Alžírsku, Maroku a Tunisku vyhralo Moslimské bratstvo, ktoré bolo dlhé roky perzekvované a diktátormi predostierané Západu ako extrémistické. V skutočnosti to bola opozícia, ktorá mala šancu bodovať. Reálny extrémizmus sa dnes jasne črtá niekde inde, no každé ďalšie víťazstvo bratstva zvyšuje počet zvonení červeného telefónu na linke Tel Aviv – Washington. Dôvodom je jeho jasný postoj k Izraelu.
V egyptských voľbách v podstate ide o boj medzi štyrmi skupinami, z ktorých si každá myslí, že práve ona je víťazom revolúcie. V prvom rade sú to mladí protestujúci ľudia, čo strácali životy na revolučnom námestí Tahrír. Milión libier, ktoré sú podmienkou vytvorenia vlastnej strany nemajú a žiadna iná im neponúka riešenie zodpovedajúce ich predstavám. Moslimské bratstvo, ktoré bolo od začiatku vlády Husního Mubaraka prenasledované, to vníma ako svoj dlho očakávaný čas na návrat. Treťou stranou je armáda, ktorá sa cíti víťazom, pretože to bola ona, kto povedal prezidentovi dosť. Po revolúcii sa tešila veľkej dôvere ľudí, no teraz ju stráca pre svoju neústupnú pozíciu určovateľa politického diania. Poslednou skupinou, ktorá sa objavila, sú tzv. Selafíni – najkonzervatívnejšia zložka moslimov. Sú podporovaní Saudskou Arábiou, ktorá by rada videla všetkých egyptských mužov s dlhými bradami a ženy zahalené.
Voľby sa v Egypte konajú od novembra 2011 do januára 2012. Prvé výsledky dvoch uzavretých volebných obvodov dávajú tušiť všeobecné tendencie a nálady celého arabského sveta. Štyridsať percent pre Moslimské bratstvo, 20 pre Selafínov. Ostatné percentá sa delia medzi liberálne strany, ktoré majú tiež islamské pozadie.
Premiérska stolička by mala podľa všetkého pripadnúť Moslimským bratom, aj keď na vytváraní vlády sa budú s najväčšou pravdepodobnosťou podieľať aj Selafíni. V prípade dobrej konštelácie by predsedov oboch komôr parlamentu mohli prevziať liberálne strany. Ale všetky dohady budú vyriešené až záverečným kolom volieb 3. až 4. januára 2012. Po dlhom čase o tom rozhodnú hlasy občanov.
Dominika Salama-Bornayová
Autorka je politologička, v súčasnosti pôsobí v Egypte pre OSN