Pred pár desaťročiami mnohí experti na sociálny pohyb tvrdili, prípadne predstierali, že môže existovať komunistická verzia socializmu s ľudskou tvárou. Dnes sa má za to, že socializmus s ľudskou tvárou, samozrejme, môže existovať. Ale len vtedy, ak nebude mať nič spoločné s komunizmom či nacizmom.
Je až neuveriteľné, koľko múdrych štátnických hláv dnes verí, že sprofanovaná psia hlava líbyjského diktátora Kaddáfího sa dá nahradiť príjemnejšou fyziognómiou menej škúliaceho vodcu.
Nedajme sa pomýliť
Od decembra minulého roka EÚ sleduje vývoj na svojej južnej hranici a deklamuje nádej na zmeny vo svojom čoraz viac chaotickom susedstve. Nedajme sa však mýliť. Európa nesleduje vývoj na svojej južnej línii s nádejou, ale so zdesením. Príliš neskoro zistila, že takzvaná mäkká moc, ktorá sa po americkej invázii do Iraku v roku 2003 stala európskym hitom, nefunguje. Európa sa zrazu nemá čím brániť a keď sa v Líbyi s požehnaním rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN začala pod hlavičkou NATO angažovať, narazila na dve nepríjemné skutočnosti: jej ekonomická príťažlivosť klesá a kultúrna hodnota jej „sexappealu“ je pre islamský svet nulová. Áno, ostávajú vojenské kapacity ako prostriedok odstrašenia a symbol pocitu bezpečnosti, lenže práve tieto kapacity Európa ľahkomyseľne obetovala zlatému teľaťu: vzývaniu vlastnej nadradenosti nad americkým „kovbojstvom“.
Momentálne, zoči-voči udalostiam v Líbyi, Európa pripomína kultúrny vrak svojej nedávnej sebaistoty. Pravda, zvonka to nemusí vyzerať tak zle: údajne prozápadní rebeli sa hrajú s „pancerfaustmi“ v samotnom Tripolise, obrázky tu jasajúcich mužov či tu od šťastia plačúcich žien zvádzajú k opojeniu z víťazstva dobra.
Len Alah vie
Žiaľ, nik nevie dnes povedať, kto vlastne v Líbyi vyhral. Vyhralo NATO a hlavní aktéri leteckej bitky o túto krajinu ako Francúzsko a Veľká Británia? Vyhrali Arabi? Vyhrali Berberi? Alebo zvíťazil, ako vždy, Alah? S výnimkou posledného menovaného víťaza však určite nikto nevie, kto bude mať v najbližšej budúcnosti v krajine prevahu.
Od počiatku vojny ostáva tábor povstalcov záhadou. Dokázal stmeliť všetko, čo bolo proti režimu, bez toho, aby jasne ukázal, čo nastane po jeho páde. Ak si, veľmi odvážne, dovolíme slovenskú paralelu, tak ide o akúsi ozbrojenú podobu VPN z rokov 1989 až 1990. Je evidentné, že tento tábor sa po eufórii z víťazstva začne rozpadávať a v zálohe budú číhať bývalé štruktúry – komunisti a eštebáci, karieristi a fundamentalisti, ako aj iní, len na arabský spôsob. Aj v Líbyi sa dá očakávať, že prozápadní liberálni intelektuáli veľmi rýchlo opustia scénu, na ktorej sa budú čoraz menej orientovať.
Európa sa zatiaľ tvárila, že prechmaty rebelov veľmi nevníma. Lenže doterajšia etická podoba priebehu povstania je dosť deprimujúca. Rebeli lúpili a pálili, rebeli vraždili civilistov. Ich sociálne správanie sa málo odlišovalo od neobľúbeného diktátora s neľudskou tvárou. Už na počiatku udalostí v marci 2011 zarážala aj kolektívne rasistická, menovite protiafrická (protičernošská) rétorika opozície.
Nešťastná EÚ, ktorá sa zmieta v prehodnocovaní vlastného veľkého projektu integrácie, čelí hrozbe nového despotizmu a bude ju stáť obrovské úsilie, aby našla pekného vodcu, ktorý nahradí škaredého a zdiskreditovaného plukovníka.
Ivo Samson
Autor je vedúci výskumný pracovník RC SFPA