Keby sme posudzovali nedávnu prezidentskú kampaň v USA z toho hľadiska, čo pozitívne z nej vyplýva pre transatlantické vzťahy, nič obzvlášť nové by sme tam nenašli. Ak sa o Európe hovorilo, tak sme v podaní republikána Mitta Romneyho počuli o zahnívajúcom socializme.
Dve percentá navyše
Za rétorikou kampane sa však predsa len skrýval jeden nádejný predpoklad. Či už v USA vyhrá Obama alebo Romney, oživenia by sa mohla dočkať agenda, o ktorej sa po oboch stranách Atlantiku hovorí už od deväťdesiatych rokov. A to možnosť, že USA a Európska únia konečne vstúpia do vážnych rokovaní o vytvorení transatlantickej zóny voľného obchodu. A keď sa teraz obzrieme na tých pár týždňov, ktoré uplynuli od amerických volieb, tak všetko nasvedčuje tomu, že tento okamih skutočne prichádza.
V matici politickej vôle, záujmov biznisu a ekonomických argumentov do seba všetko zapadá. USA sa len pomaly zotavujú z ťažkej recesie a veľmi potrebujú udržať a pokiaľ možno zvýšiť hospodársky rast. Od ekonomického oživenia, ako nevyhnutnej podmienky možného budúceho východiska z krízy, je potom o to viac závislá Európska únia. Z rôznych štúdií vyplýva, že ak by sa v rámci dohody o zóne voľného obchodu podarilo odstrániť zvyšné dovozné tarify a regulačné opatrenia, tak by sa hospodársky rast na oboch stranách Atlantiku zvýšil o 0,5 alebo, podľa najoptimistickejších odhadov, až o 2 percentá.
Tretina svetového trhu
Zopakujme si známe fakty. Spojené štáty americké a Európska únia predstavujú dohromady polovicu svetového HDP a viac ako tretinu globálneho trhu. Priame zahraničné investície USA v únii v roku 2011 predstavovali dva bilióny dolárov, dvakrát viac, než koľko Amerika investovala v ktoromkoľvek inom regióne. V opačnom garde, únia investovala vlani v USA 1,6 bilióna dolárov, teda štyrikrát viac ako v ktoromkoľvek ďalšom regióne. Je vlastne prekvapujúce, že tieto dva bloky, ktoré sú navyše prepojené aj kultúrne, zatiaľ nevytvorili voľnotrhové spoločenstvo.
Dôvody, ktoré tomu doteraz bránili, predovšetkým ochranárske opatrenia v poľnohospodárstve, potravinovom a vo farmaceutickom priemysle, nebude ani teraz jednoduché prekonať. No ešte nikdy predtým neznelo od najvyšších politikov (Angela Merkelová, David Cameron či Hillary Clintonová) ani z dôležitých inštitúcií (Rada Európy, Európsky parlament či americký Kongres) také odhodlanie začať vážne konať, ako práve teraz.
Nové odhodlanie
Ešte do konca tohto roka by mala Vysoká pracovná skupina EÚ -- USA pre zamestnanosť a rast, ktorá vznikla vlani na jeseň s cieľom zhodnotiť možné vytvorenie transatlantickej zóny, vydať záverečnú správu. S veľkou pravdepodobnosťou bude odporúčacia. Nasvedčuje tomu i niekoľko týždňov staré vyjadrenie európskeho komisára pre obchod Karla De Gucht, podľa ktorého je na oboch stranách "prvýkrát za dlhé roky skutočný záujem o dohodu". A za americkú stranu to všetko zhrnula ministerka Clintonová, keď uviedla, že kľúčovou otázkou pre USA a Európu teraz je, či dokážu "investovať rovnakú energiu do ekonomických vzťahov, ako už dali do bezpečnostného partnerstva". Čím nemyslela nič menšie, než že prišiel čas, aby Amerika a Európa vytvorili niečo ako "ekonomické NATO". Teda aby urobili nevyhnutný krok k obhajobe svojej spoločnej budúcnosti.
Daniel Anýž
komentátor Hospodářských novin