Bez ohľadu na prebiehajúcu krízu prežíva Európa svoje najlepšie obdobie vo svojej histórii. Celkom bez irónie: predlžuje sa očakávaný vek dožitia, zlepšuje sa kvalita nášho života a v Európe je mier. Chudoba sa už nemeria objemom skonzumovaného chleba, čiže podielom nedobrovoľne podvyživených, ale objemom maloobchodných tržieb a spotrebiteľských úverov. Teda „zamorenosť“ domácností televíziami s plochou obrazovkou či novými autami. Príznačný je trebárs fakt, že nedostatok pohybu a nezdravá strava zabijú viac ľudí ako alkohol a cigarety dohromady.
To, čo skutočne zhoršuje kvalitu života, sú naše nenaplnené očakávania. Vo chvíli, keď sa zdá, že všetko to, čo bolo skutočne otázkou života a smrti, pominulo, nastúpili nové „štandardy“. Už sa nerieši, či dieťa vôbec môže chodiť do školy, ale do akej školy chodí. Dnes nikoho netrápi, či bude môcť zaplatiť lekára, ale či má nárok na najnovšiu a najdrahšiu liečbu. Ochrana zamestnancov nie je ochranou proti jedovatému prostrediu, ale bojom za trvalé zmluvy a za odstupné, čo nutne prináša napätie medzi mladými a starými, medzi zamestnancami a „živnostníkmi“.
Nové problémy však nie sú – subjektívne, a hoci to tak nevyzerá, tak aj objektívne – menšie než tie staré. Sú len iné. Vznik stratenej generácie bez nádeje na stabilné pracovné miesto a dostatočné materiálne zabezpečenie potrebné na založenie rodiny zakladá obrovské problémy do budúcnosti, vrátane radikalizácie politiky.
I keď sa to tak s každou novou správou z ekonomiky nejaví, súčasný vyspelý svet ešte stále ponúka pohár hojnosti poloplný, nie poloprázdny. A rozhodne nejde o samozrejmosť, rovnako ako ňou nie je (čo ukázala kríza) ani trvalo udržateľný rast.
Julie Hrstková, komentátorka Hospodářských novin