Výskumy verejnej mienky naznačujú, že sa novembrové prezidentské voľby skončia tesným výsledkom. Prezident Barack Obama má síce nad svojím republikánskym vyzývateľom Mittom Romneym prevahu v zahraničnopolitických otázkach, avšak pomalý hospodársky rast a vysoká nezamestnanosť -- teda témy, ktoré majú v amerických voľbách oveľa väčšiu váhu -- uprednostňujú Romneyho. A dokonca aj v zahraničnopolitickej oblasti sa Obamovi kritici sťažujú, že sa prezidentovi nepodarilo presadiť transformačné iniciatívy, ktoré pred štyrmi rokmi sľuboval.
Obama sa dostal k moci v čase, keď sa americká i svetová ekonomika nachádzali uprostred najhoršej hospodárskej krízy od veľkej hospodárskej krízy v 30. rokoch. Hoci teda Obama zdedil aj dve prebiehajúce vojny, hrozbu šírenia jadrových zbraní zo strany Iránu a Severnej Kórey a pretrvávajúci problém s terorizmom Al-Kájdy, v prvých mesiacoch v úrade sa musel venovať riešeniu hospodárskej krízy.
Obama potreboval aj splniť svoj sľub vytýčenia nového smeru v zahraničnej politike a súčasne si nejako poradiť s problémami, ktoré mu zanechal George W. Bush. Napriek tomu nie je dôvod veriť, že Obama nemyslel všetky svoje sľuby úprimne. Jeho svetonázor utvárali aj skutočnosti, že strávil časť mladosti v Indonézii a má afrického otca.
Slovami jednej knihy vydanej nedávno Brookingsovým inštitútom mal Obama "aktivistickú víziu svojej dejinnej úlohy" a mal v úmysle "renovovať obraz Ameriky v zahraničí, najmä v moslimskom svete, ukončiť jej angažovanie v dvoch vojnách, podať ruku Iránu, resetovať vzťahy s Ruskom ako krok smerom na očistenie sveta od jadrových zbraní, nadviazať významnú spoluprácu s Čínou v regionálnych i globálnych otázkach a nastoliť mier na Blízkom východe". Jeho bilancia úspechov v týchto otázkach je však zmiešaná.
Niektoré z týchto napoly splnených úloh boli výsledkom udalostí, ktoré nemali žiadne riešenie, zatiaľ čo pod iné sa podpísala Obamova počiatočná naivita, napríklad v jeho pôvodnom prístupe k Izraelu, Číne a Afganistanu. Obama sa však zo svojich chýb rýchlo poučil. Ako uviedol jeden z jeho stúpencov, je to "pragmatický idealista".
Hoci teda Obama neustúpil od rétorického vyjadrovania svojich cieľov v otázkach, ako sú klimatické zmeny alebo jadrové zbrane, v praxi jeho pragmatizmus pripomínal skôr prezidentov vyznávajúcich pokrok po malých krôčikoch, ako boli Dwight Eisenhower alebo George Bush starší.
Tým nechcem povedať, že Obamova politika nepriniesla nijakú zmenu. Podarilo sa mu zmeniť kurz nepopulárnej politiky v Iraku a Afganistane, prihlásil sa k protipovstaleckej taktike založenej na menej nákladnom využívaní vojenskej a kybernetickej sily, v mnohých kútoch sveta zvýšil americkú mäkkú silu a začal posun ohniska amerických strategických záujmov do Ázie, ako najrýchlejšie rastúceho regiónu globálnej ekonomiky . Vo vzťahu k Iránu sa Obama usilovne snažil presadiť sankcie schválené Organizáciou Spojených národov a vyhnúť sa predčasnej vojne. A hoci mu revolúcie arabskej jari pripravili nepríjemné prekvapenie, po istom váhaní sa priklonil na stranu, ktorú považoval za víťaznú stranu dejín.
Obamovu doktrínu azda najlepšie ilustruje kontrast medzi zabitím bin Ládina a intervenciou v Líbyi. V prvom prípade Obama osobne riadil jednostranné použitie sily, ktoré malo podobu razie na pakistanskom území. V druhom prípade, keď národné záujmy neboli také zjavné, prezident počkal, až Liga arabských štátov a OSN schváli rezolúciu, ktorá poskytne legitimitu a potom sa so spojencami z NATO podelil o vedenie operácie.
Zdá sa, že v oblasti zahraničnej politiky má Obama nad svojím súperom prevahu. Nepodarilo sa mu ohnúť oblúk dejín takým spôsobom, na aký vo svojej kampani pred štyrmi rokmi ašpiroval, no jeho posun k pragmatickému prístupu sa môže nakoniec ukázať ako prospešný. Zvlášť ak budú mať voliči aj naďalej pochybnosti o ekonomike.
Joseph S. Nye, bývalý námestník amerického ministra obrany
© Project Syndicate 1995 -- 2012