Ekonomický úspech krajiny závisí od vzdelania, kvalifikácie a zdravia jej obyvateľov. Keď sú mladí ľudia v krajine zdraví a majú dobré vzdelanie, môžu si nájsť výnosné zamestnanie, dosiahnuť dôstojné postavenie a uspieť pri adaptácii na výkyvy globálneho trhu práce.
Prečo zostáva vzdelanie v toľkých krajinách nesplnenou úlohou? Niektoré štáty sú jednoducho príliš chudobné, aby mohli zabezpečiť slušné školy. Dostatočné vzdelanie môže navyše chýbať aj samotným rodičom, ktorí potom nedokážu svojim deťom pomáhať. Neschopnosť čítať a počítať sa prenáša z jednej generácie na druhú. Najzložitejšia situácia nastáva v mnohodetných rodinách, pretože rodičia len málo investujú do zdravia, výživy a vzdelania každého dieťaťa.
Zlyhávajú však aj bohaté krajiny. Napríklad Spojené štáty. Chudobní ľudia žijú v chudobných štvrtiach so zlými školami. Rodičia sú často nezamestnaní, chorí, rozvedení, alebo dokonca uväznení. Deti sa ocitajú v pasci trvalého generačného cyklu chudoby, hoci spoločnosť je všeobecne blahobytná. A deti vyrastajúce v chudobe až príliš často končia ako chudobní dospelí.
Zhruba pred 40 rokmi začali americkí politici vyhlasovať „vojnu proti drogám“ zdanlivo preto, aby bojovali proti užívaniu návykových látok. No vojna proti drogám sa stala vojnou proti chudobným, najmä proti chudobným menšinovým skupinám.
Vojna proti drogám viedla k masovému väzneniu chudobných mladých zástupcov menšín. V USA dnes v ktoromkoľvek okamihu sedí vo väzení približne 2,3 milióna obyvateľov, z ktorých značné percento sú chudobní ľudia, ktorí boli zatknutí za to, že predávali drogy, aby si zarobili na vlastnú závislosť. V dôsledku toho dnes majú USA najvyššiu mieru väznených osôb na svete – šokujúcich 743 ľudí na 100 000 obyvateľov!
Deti užívateľov drog sa často samy stávajú drogovo závislými; aj ony často končia vo väzení, prípadne sa stávajú obeťami násilia alebo predčasnej smrti. Na tom všetkom je šialené, že Spojeným štátom uniká očividná pointa už 40 rokov. Ak chce krajina prerušiť cyklus chudoby, musí investovať do budúcnosti svojich detí, nie do uväznenia 2,3 milióna ľudí ročne, mnohí z nich sú uväznení za nenásilné trestné činy, ktoré sú symptómom chudoby.
Vlády hrajú nezastupiteľnú úlohu pri zabezpečovaní, aby všetci mladí príslušníci určitej generácie – chudobné aj bohaté deti – dostali šancu. Je to esencia „sociálnej demokracie“ – filozofie, ktorej priekopníkmi boli škandinávske krajiny: Všetci ľudia si zaslúžia šancu. Zo všetkého najdôležitejšie je, že rodiny potrebujú pri výchove zdravých, dobre živených a vzdelaných detí pomoc. Sociálne investície sú rozsiahle a financujú sa z vysokých daní, ktoré bohatí ľudia skutočne platia, namiesto toho, aby sa im vyhýbali.
Taká je základná metóda potláčania medzigeneračného prenosu chudoby. Chudobné dieťa vo Švédsku dostáva už od začiatku dávky. Porovnanie USA a Švédska mnohé odhaľuje. Ak použijeme porovnateľné údaje a definície poskytnuté OECD, zistíme, že USA vykazujú mieru chudoby 17,3 percenta, čo je zhruba dvakrát viac ako miera chudoby vo Švédsku, ktorá predstavuje 8,4 percenta. Podiel väznených osôb v USA je desaťkrát vyšší ako 70 švédskych väzňov na 100 000 obyvateľov. Občania USA sú v priemere bohatší ako Švédi, no príjmová priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími Američanmi je hlbšia ako vo Švédsku, a USA navyše svojich chudobných nepodporujú, ale trestajú.
Jedným z najviac šokujúcich faktov je zistenie, že Spojené štáty dnes majú takmer najnižší stupeň sociálnej mobility zo všetkých krajín s vysokými príjmami. Deti, ktoré sa narodia chudobné, pravdepodobne chudobné zostanú, kým z detí narodených do blahobytu sa pravdepodobne stanú blahobytní dospelí.
Tieto vyjazdené medzigeneračné koľaje znamenajú hlbokú stratu ľudského talentu. Ak Amerika nezmení kurz, v dlhodobom výhľade za to zaplatí vysokú cenu. Investícia do detí a mladých ľudí má totiž najvyššiu návratnosť, akú môže spoločnosť dosiahnuť, a to z ekonomického i ľudského hľadiska.
Jeffrey D. Sachs
profesor ekonómie