Na konci studenej vojny niektorí učenci vyhlásili, že geopolitiku nahradila geoekonomika. Ekonomická sila sa mala stať kľúčom k úspechu vo svetovej politike a táto zmena podľa názoru mnohých ľudí mala byť predzvesťou sveta, ktorému budú vládnuť Japonsko a Nemecko.
Dnes niektorí vykladajú vzostup čínskeho podielu na svetovom ekonomickom výkone ako doklad zásadného posunu rovnováhy globálnej moci, bez toho, aby zohľadňovali vojenskú silu. Tvrdia, že dominantná hospodárska veľmoc sa čoskoro stane dominantnou vojenskou veľmocou a zabúdajú, že Spojené štáty boli najväčšou ekonomikou sveta v 70. rokoch, než sa stali vojenskou superveľmocou.
Základňa a nadstavba
Politickí pozorovatelia už dlho diskutujú, či je podstatnejšia ekonomická alebo vojenská sila. Marxistická tradícia vyzdvihuje ekonomiku ako nosnú konštrukciu sily a politické inštitúcie len ako nadstavbu. Tento predpoklad mali aj liberáli devätnásteho storočia, ktorí boli presvedčení, že silnejúca vzájomná závislosť v obchode a finančníctve premení vojny na vec minulosti. Hoci Británia a Nemecko boli v roku 1914 vzájomnými hlavnými obchodnými partnermi, nezabránilo to vzplanutiu, ktoré globálnu hospodársku integráciu odsunulo o polstoročie.
Vojenská moc, ktorú mnohí označujú za rozhodujúcu formu sily vo svetovej politike, vyžaduje prekvitajúcu ekonomiku. To, či v dnešnom svete pramení väčšia sila z ekonomických či vojenských zdrojov, však závisí od kontextu. Ak chcete doviesť mulicu k vode, sladučká mrkva bude účinnejšia než rany palicou, no ak chcete niekomu mulicu zobrať, bude užitočnejšia zbraň. S množstvom závažných otázok, napríklad s finančnou stabilitou či zmenou klímy, vojenská sila jednoducho nehne.
Čína a USA sú dnes v silnom vzájomnom ekonomickom vzťahu, no mnohí analytici si dôsledky tohto faktu pre mocenskú politiku zle vysvetľujú. Pravda, keby Čína pohrozila predajom svojich dolárových zásob, mohla by zraziť USA na kolená. Lenže takýto postup by nielenže spoločne s oslabovaním dolára znižoval hodnotu jej rezerv, ale ohrozil by tiež americký dopyt po čínskom tovare, čo by v Číne viedlo k prepúšťaniu a nestabilite. Inými slovami, keby Čína zrazila USA na kolená, mohla by tým podraziť nohy sama sebe.
Finančná „studená vojna“
Ak chceme posúdiť, či vzájomná závislosť prináša moc, je nevyhnutné vyhodnotiť bilanciu asymetriou. Tá sa v tomto prípade javí ako „rovnováha finančného teroru“, obdoba vzájomnej vojenskej závislosti počas studenej vojny, keď USA a Sovietsky zväz mali potenciál navzájom sa zničiť pri jadrovom konflikte. Vo februári roku 2010 skupina vysokých dôstojníkov čínskej armády, pobúrených predajom amerických zbraní na Taiwan, vyzvala čínsku vládu, aby prikročila k odvete a odpredala vládne dlhopisy USA. Ich návrh nebol vypočutý.
Ekonomické zdroje môžu prinášať správanie odrážajúce mäkkú, ako aj tvrdú vojenskú silu. Úspešný ekonomický model nielenže financuje vojenské zdroje potrebné na výkon tvrdej sily, no môže tiež lákať ostatné k napodobňovaniu. Mäkká sila Európskej únie na konci studenej vojny a dnešnej Číny vďačia za mnohé práve úspešnosti ekonomických modelov Európskej únie a Číny.
Význam ekonomických zdrojov v tomto storočí síce narastá, ale odpísať úlohu vojenskej sily by bol omyl. Napokon, prezident Barack Obama pri preberaní Nobelovej ceny za mier v roku 2009 vyhlásil: „Začať musíme priznaním si krutej pravdy, že za nášho života násilné konflikty nevykoreníme. Budú chvíle, keď štáty jednotlivo či v súčinnosti zistia, že nasadenie sily je nielen nevyhnutné, ale aj morálne oprávnené.“
Hoci pravdepodobnosť použitia sily či hrozieb, že bude použité, je dnes vo vzťahoch medzi štátmi nižšia ako v predchádzajúcich časoch, obrovské dôsledky vojny vedú racionálne uvažujúcich aktérov k tomu, že si kupujú nákladné vojenské poistky. Ak tvrdá moc Číny desí susedov, budú zrejme také poistné politiky realizovať a hlavným dodávateľom budú najskôr USA.
Trh armádu nenadradí
To nás privádza k všeobecnejšiemu faktu o úlohe vojenskej sily. Niektorí analytici tvrdia, že má natoľko obmedzené využitie, že už nepredstavuje rozhodujúce meradlo. Lenže skutočnosť, že na rozhodnutie v konkrétnych situáciách nie vždy postačuje, neznamená, že stratila všetku užitočnosť. Situácií a kontextov, v ktorých je ťažko využiteľná, síce pribudlo, napriek tomu však zostáva významným zdrojom moci.
Trhy a ekonomická sila štátov sa opierajú o politické rámce, ktoré zase závisia od noriem, inštitúcií a vzťahov, ale tiež od riadenia donucovacej moci. Dobre organizovaný moderný štát sa vyznačuje monopolom na legitímne použitie sily a práve to umožňuje fungovanie domácich trhov. Na medzinárodnom poli, kde je poriadok neistý, môžu zvyškové obavy z donucovacieho nasadenia sily, hoci je pravdepodobnosť nízka, vyvolávať významné účinky – vrátane stabilizačného.
Metaforicky povedané, vojenská sila zaisťuje istý stupeň bezpečnosti, ktorý je pre poriadok to isté, čo kyslík na dýchanie. Kým nezačne dochádzať, neuvedomujeme si to, avšak jeho nedostatok zatieni všetko ostatné. V dvadsiatom prvom storočí síce nebude štátom prinášať ten istý prospech ako v storočí devätnástom a dvadsiatom, zásadnou zložkou sily vo svetovej politike však zostane.
Kto je Joseph S. Nye
vojenský analytik, bývalý námestník ministra obrany USA, je profesorom Harvardovej univerzity a autorom knihy The Future of Power (Budúcnosť moci).