Aké ťažké je vymazať koloniálnu minulosť krajiny? Tunisko je nezávislé 55 rokov a Pobrežie Slonoviny 51 rokov, ale Francúzsko napriek tomu hrá v týchto štátoch opäť rozhodujúcu úlohu. Veľa Afričanov prirodzene nie je presvedčených o tom, že Francúzsko vystupuje len na obranu životov pár tisíc svojich občanov, a nie na obranu svojich ekonomických a strategických záujmov, ktoré sú v prvom prípade zanedbateľné a v druhom nulové.
Škody spôsobené v týchto krajinách otroctvom a kolonializmom v nich zanechali silný odkaz. A hoci tieto krajiny spravujú svoje záležitosti už niekoľko desaťročí samy, Francúzsko má stále povinnosť priateľstva, ktorá mu bráni zabudnúť a vyžaduje, aby prijalo určitý druh správania.
Pobrežie Slonoviny disponuje značným poľnohospodárskym bohatstvom (a tiež zlatom, diamantmi a železnou rudou), v Tunisku nájdeme veľké ložiská fosfátov, Líbya má ropu a všetky tri krajiny sa tešia relatívne miernej klíme. Žiadna z nich však po získaní nezávislosti nezažila hospodársky rozmach. Prečo?
Francúzsky historik a sociológ Emmanuel Todd tvrdil, že hospodársky rozmach zvyčajne všade na svete prichádza 60 až 70 rokov po tom, ako 50 percent obyvateľov dosiahne gramotnosť. Navyše platí, že čím vyšší je priemerný vek sobáša u žien, tým rýchlejšie sa gramotnosť šíri. Severné Nemecko a južná Škandinávia boli prvými oblasťami, ktoré masovú gramotnosť zažili, a o niekoľko desaťročí neskôr tam nasledoval rýchly hospodársky rozvoj. Ide o miesta, kde sa ženy po nejaký čas vydávali v priemere asi vo veku 23 rokov. Oproti tomu v arabskom svete a väčšine Afriky sa ženy vydávajú v priemernom veku 15 rokov.
Tunisko, Egypt a Líbya sú tri zjavné prípady rozhnevanosti más kvôli nedostatočnému hospodárskemu rozvoju a diktatúram, ktorým bol oprávnene pripisovaný. Hlavný rozdiel medzi týmito tromi krajinami spočíva v tom, že v Tunisku a Egypte dospel hospodársky rozvoj tak ďaleko, že tu vznikla stredná vrstva drobných obchodníkov, ktorá začala povstanie a mala dosť členov na to, aby mohla uspieť – prinajmenšom v úsilí zvrhnúť diktátora.
Líbya je úplne iný prípad. Tunajšia zloba priživovaná biedou a nedostatkom potravín nemá buržoázny, ale ľudový ráz. Sily odporu sú príliš obmedzené, zatiaľ čo armáda – kľúčový nástroj sociálneho pokroku chudobných – zostáva v rukách diktatúry. Povstanie samo osebe nemohlo uspieť; od začiatku sa dali očakávať strašné a krvavé represie.
Vzhľadom na bezuzdné násilie plukovníka Muammara Kaddáfího sa situácia v Líbyi dostala do sféry pôsobnosti Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov a tiež nedávno vyhlásenej „zodpovednosti chrániť“, ktorú OSN uplatňuje na civilistov ohrozených vlastnou vládou. Líbyjskí civilisti sú teraz pod ochranou medzinárodného práva. Tento stav mohol byť dosiahnutý len rozhodnutím na medzinárodnej úrovni.
Hneď, ako padlo rozhodnutie o intervencii, stalo sa, bohužiaľ, najviditeľnejším zo všetkých zasahujúcich štátov Francúzsko, ktoré má najväčšie ozbrojené sily v Stredozemnom mori, pričom len malý počet ďalších krajín bol schopný pripojiť sa k nemu, Veľkej Británii a Spojeným štátom. Medzinárodná solidarita vo veci ozbrojenej ochrany ohrozených populácií, bohužiaľ, ešte stále neexistuje.
Je prejavom rýdzej hlúposti domnievať sa, že sa Francúzsko snaží obnoviť svoje zaniknuté impérium. Zaniknuté imperializmy už nemajú zmysel. Skutočné problémy dneška sa diametrálne líšia od času, kedy na svete vládli koloniálne impériá, a je potrebné ich riešiť neimperialistickým spôsobom. V skutočnosti je dnes potrebné, aby svetová verejnosť začala byť presvedčená o potrebnosti efektívnej medzinárodnej organizácie, ktorá by dohliadala na mier a rešpektovanie ľudských práv.
Michel Rocard,
bývalý francúzsky premiér