Hormuzský prieliv sa stáva rukojemníkom dvoch záujmov – USA ani Európa naň nikomu nedovolia siahnuť a zároveň, ako sa vyjadril v mnohých rozhovoroch iránsky minister pre ropu Rostam Ghasemi, Iránci neplánujú použiť prieliv ako politický nástroj – pokiaľ to nebude krajne nevyhnutné. Ide však o to, čo bude v Iráne posúdené ako hranica nevyhnutnosti.
Pohľad späť
Arabský priestor a USA boli a aj v súčasnom svete budú spojené nádoby. USA platia Arabom za ropu a Arabi ropné peniaze vracajú späť za ochranu proti strašiakovi, o ktorého sa im Američania postarali. Na analýzu problému dnešného Hormuzského prielivu je užitočné urobiť krátky exkurz do histórie.
Ako sa hovorí, na počiatku bolo slovo – slovo, ktoré vyriekol Henry Kissinger: Iracká národná banka má našich ropných 71 miliárd dolárov, a to predsa nedopustíme. V iracko-iránskej vojne Irak minul nákupom zbraní od USA za 71 mesiacov všetkých 71 miliárd dolárov, pričom Američania výhodne obchodovali aj s druhou stranou. Aféra známa ako Irangate „skosila“ Ronalda Reagana, no nie Georgea Busha staršieho, ani Donalda Rumsfelda, ktorí vedeli, prečo a kde treba hľadať chemické zbrane po vojenskom vstupe do Iraku.
Ropa a veľmoci
Irak bol a je dôležitý pre udržanie pozície USA ako superveľmoci a určovateľa ceny ropy na trhu. Navyše to napomáha aj regulácii ekonomiky príliš ambicióznej Číny, závislej od irackej a iránskej ropy. V tomto svetle sa javí americký plán na odstránenie dvoch najväčších sunnitských nepriateľov (Irak a Afganistan) šiitskeho Iránu ako trochu nedomyslený.
Irán takto dostal možnosť napadnúť americké jednotky a základne, ktoré má „na dostrel“ na územiach susedov, bez toho, aby sa museli jeho vojaci obťažovať cez more.
USA bez akýchkoľvek rozpakov dnes môžu do Iránu vpadnúť, ale sú tu dva základné problémy, ktoré dnes Američanom zväzujú ruky. Napadnutím Iránu sa zvýšia náklady na výdavky za armádu, čo by ešte nemuselo byť a vlastne nikdy ani nebolo tou najhoršou vecou. Lenže cena ropy za barel určite nebezpečne stúpne. A toto by USA a Európa, pri súčasnej prebiehajúcej a cyklicky sa vracajúcej kríze, s najväčšou pravdepodobnosťou ťažko uniesli.
Hrozba nepokojov v Európe, spojená so zvýšeným sociálnym tlakom a hroziacim obmedzovaním suverenity štátov či občanov, skôr či neskôr vyvolá toľko nástojčivých otáznikov, že sa pod nimi nutne prehnú aj politické reprezentácie.
Jadrový program
Že výpadok hroziaci pod vplyvom následných sankcií svojich obchodných partnerov ( Európska únia) Teherán pocíti, je isté, veď ropný priemysel sanuje 60 – 80 percent jeho rozpočtu. Iránsky jadrový program však aj napriek uvaleným sankciám a dohľadu Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu už roky úspešne napreduje. Spory o nukleárny program a jadrové technológie už napokon Iránu sankcie priniesli, týmto smerom už niet kam pokračovať.
Logicky sa teda natíska otázka, prečo USA a Izrael vo vyjadreniach na pôde OSN požadujú ďalšie sankcie, a to dokonca na centrálnu iránsku banku, uvedomujúc si, že medzinárodné právo tento druh sankcií neumožňuje. Pozorovaním celej situácie človek nadobudne dojem, že Irán je nestabilná, zlá a odlišná krajina, ktorá nám práve dnes hrozí atómovou bombou. Iránsky jadrový program sa však začal v 50. rokoch minulého storočia, práve ako vtedajšia pomoc USA v rámci programu Atoms for peace. Prečo sa teda vyťahuje na svetlo sveta práve teraz a tak urputne?
Ohrozená ropa
Uvažujúc čisto logicky, kým sa rozhodneme uveriť účelovým prejavom americkej diplomacie a masírovaniu mozgov verejnosti, dôvod to isto má, veď v tomto svete sa nič nedeje bezdôvodne. Blíži sa decembrové zasadanie Organizácie krajín vyvážajúcich ropu, ktorému v súčasnosti predsedá práve Irán. A USA nemienia stratiť kontrolu nad „vybojovanou cestou“. Predovšetkým sa im nepozdáva tvrdý iránsky postoj, ktorý v poslednom čase príliš nahlas poukazuje na neférové ceny vývozcov a presadzovanie férovej ceny pre odberateľov.
Svet si uvedomuje fakt, že Irán disponuje druhými najväčšími zásobami ropy na svete a výpadok by ohrozil svetovú ekonomiku. A čo je ešte horšie, zároveň aj ohrozuje produkciu, resp. vývoz ropy okolitých ropných štátov. Hormuzský prieliv je príliš úzky na americké námorné manévre a iránski vojaci minimálnymi prostriedkami ovládajú strategické územie. Konvenčná vojna tento problém Washingtonu nevyhrá, preto sa vedú vojny skryté – ekonomické aj diplomatické.
Straty a následky môžu byť katastrofálne pre všetkých zúčastnených, veď žijeme v čase, keď absencia úsmevu u Merkelovej môže stlačiť ukazovatele svetových búrz na nulu. Lenže strata fair price môže a bude znamenať ohrozenie životných záujmov mocných, ktorí mocnými za každú cenu ostať chcú.
Kto je Dominika Salama-Bornayová
PhDr. Dominika Salama Bornayová vyštudovala politológiu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracovala na ministerstve zahraničných vecí. V súčasnosti žije v Egypte, kde pôsobí v medzinárodnej organizácii. Špecializuje sa na politické procesy v arabskom svete.