Problém s obchodnou dohodou ACTA je, že to nie je obchodná dohoda. Jej skutočným účelom nie je ochrana duševného vlastníctva či autorov. Je to pokus, ako opäť získať kontrolu nad ľuďmi, ktorí sa spod nej začali vymykať.
Či na samotných tvorcoch náhodou v najväčšej miere neparazituje práve zábavný priemysel či všakovaké samozvané ochranné zväzy autorov, je na inú diskusiu, no legislatíva na ochranu duševného vlastníctva existuje a je skôr prebujnená, ako nedostatočná.
Ochrana duševného vlastníctva len prišla vhod. Hudba, filmy, hry, softvér i knihy –- to všetko sa dá premeniť na tok núl a jednotiek, ktorý sa dá pirátsky šíriť po svetovej sieti. Prúdi po tých istých informačných diaľniciach i skrytých dátových chodníčkoch ako pedofilná pornografia, neonacistická propaganda či inštrukcie pre teroristov. A čo je ešte horšie – aj nežiaduce informácie, nespokojnosť a revolúcie.
Nielen WikiLeaks či arabská jar, ale aj naša Gorila a najväčší politický protest od konca mečiarizmu sú produktom internetu a sociálnych sietí. Naše vlády sa nás začínajú báť, a to je dobre – to znamená, že ešte stále sme slobodní. Je však bezmyšlienkovitým reflexom každého lojálneho byrokrata akúkoľvek hrozbu namierenú proti výkonnej moci potlačiť.
Najväčšou zvrhlosťou ACTA nie je, že vám na letisku zhabú mobil, v ktorom budete mať hudbu skopírovanú z legálne kúpeného nosiča. Všetci (okrem svätcov) máme svoje drobné špinavé tajomstvá. Naučili sme sa ich skladovať vo svojich počítačoch, mobiloch či priamo na sieti – v e-mailových schránkach a dátových úložiskách ako je „ulozto“. Byrokrati by k nim získali voľný prístup a potom by sme sa už my báli svojich vlád. Sloboda by šla ad acta.