Nad Rýnom sa rozprestrel chlad. Sedem mesiacov po voľbe socialistického francúzskeho prezidenta Francoisa Hollanda. Vo večnej hre o moc sa rozdali nové karty. Ochladenie tradične blízkych francúzsko-nemeckých vzťahov sa udialo čiastočne v rámci medzinárodného ťahu
Hollanda ukázať, že nepatrí do vrecka konzervatívnej kancelárky Angely Merkelovej.
Napriek sľubom o užšej spolupráci, ktoré budú určite sprevádzať 50. výročie povojnového urovnania francúzsko-nemeckých vzťahov, bude napätie pravdepodobne stúpať až do septembrových všeobecných volieb v Nemecku. Hollande sa nevedel dočkať odlíšenia sa od konzervatívneho predchodcu Nicolasa Sarkozyho, ktorý mal exkluzívne spojenectvo s nemeckou líderkou. Duo nazvané Merkozy hralo dominantnú úlohu pri riadení krízy v eurozóne.
Hollande a Merkelová sa verejne rozišli pri hľadaní správnej zmesi medzi politikami šetrenia a rastu, budúcnosti eurozóny, Európskej bankovej únii a priemyselnej politike. Seriál hádok o spoločných dlhopisoch eurozóny, rozpočte Európskej únie a leteckom priemysle odhalili vzájomnú nedôveru medzi nemeckými a francúzskymi predstaviteľmi a podnikateľmi.
„Nie je to jednoduchý dialóg,“ povedal Bruno Le Roux, parlamentný šéf Hollandovej socialistickej strany. „Nedarilo sa mu v posledných rokoch. Nepomohlo ani to, že my sme mali voľby a v budúcom roku ich budú mať Nemci.“ Le Roux dodal, že prezident nastolil širšiu debatu o zmene v kurze eurozóny, do ktorej začlenil aj Taliansko a Španielsko. Tieto krajiny sú bližšie jeho prístupu „integrácie so solidaritou“. To viedlo Merkelovú k vybudovania mostov s „neeurovou“ Britániou na rozpočtovej problematike na úkor Francúzska. Ide o úroveň poľnohospodárskych dotácií, ktorých sú Francúzi hlavnými príjemcami. Počas prerušených rokovaní o rozpočte na roky 2014 až 2020 Merkelová podporovala nižšie výdavky pre farmárov napriek francúzskym požiadavkám a podporila britský tlak na hlbšie škrty v celkových výdavkoch Európskej únie.
Kancelárka tiež vyjadrila verejnú obavu o stratu konkurencieschopnosti druhej najväčšej ekonomiky Európy. Jej minister financií Wolfgang Schaeuble dokonca požiadal ekonomických poradcov, aby porozmýšľali nad reformnými návrhmi pre Francúzsko. Neoficiálne nemeckí predstavitelia vyjadrujú obavy z Hollandovej schopnosti zabezpečiť vo svojej socialistickej strane podporu pre významné zmeny na trhu práce, vo financovaní sociálneho systému a verejných výdavkov. Berlín so zdesením sledoval národnú drámu vo Francúzsku počas snahy zachrániť 630 miest v oceliarňach ArcelorMittal, obsahujúcu aj hrozbu znárodnenia starnúceho podniku otraseného chronickou nadmernou kapacitou v odvetví.
V nemeckých očiach bolo besnenie okolo závodu vo Florange známkou nedostatku ekonomického realizmu a štátny zásah je proti nemeckej podnikateľskej kultúre.
Nemeckí politici vidia, že Hollande robí postupnú otočku smerom k hospodárskej reforme, avšak stále sú presvedčení, že zostane na pôvodnom kurze, ak narastie ľavicový alebo odborársky odpor.
Napätie v oblasti deľby o moc, priemyselnej politiky a úlohy štátu sa zvýraznilo v boji o európskeho leteckého lídra EADS. Berlín zabránil spojeniu materskej firmy Airbus a britskej BAE Systems v strachu, že Nemecko by bolo porazené francúzsko-britskými obrannými záujmami.
Nemci požadovali rovnocenné držanie akcií s Francúzmi v EADS.
Výsledkom bolo otrasenie európskym staviteľom lietadiel, do ktorého nemecká vláda vložila viac ako dve miliardy dolárov na dorovnanie francúzskeho podielu. „Nemci boli posadnutí paritou, keďže boli presvedčení, že Francúzi chcú prevziať spoločnosť, a Francúzi boli presvedčení, že tak chcú urobiť Nemci,“ povedala osoba blízka rokovaniam.
EADS je paradigmou pre širšie ťažkosti vo vzájomných vzťahoch, ktoré sú spôsobené vzájomným podozrievaním a presadzovaním sily Berlína v podniku, kde malo Francúzsko voľakedy prevahu.