Vojna lekárov sa skončila. Kedy sa vrátia do práce a z čoho im dajú vydupkané zvýšenie platov, je len technická záležitosť. Podmienky budú splnené, nikto nebude riskovať ďalšie branné cvičenie s núdzovým stavom a povolaním českých armádnych lekárov.
Zdalo by sa, že vzbúrení lekári vyhrali. Za cenu nenapraviteľných spoločenských škôd. Finálna bitka o platy sa stala Borodinom lekárskeho stavu. Aj Napoleon pri Borodine Kutuzova porazil – za cenu strát, z ktorých sa jeho armáda už nikdy nespamätala. Doktori mierne zlepšili svoje ekonomické postavenie a zrazili svoj spoločenský status na samé dno.
Vzbúrenci to v posledných dňoch naozaj prehnali. Pochopiť sa to dá. Stratégiou vlády bolo poraziť ich hrubou silou núdzového stavu a tlakom verejnej mienky. Človek však nemusí byť profesorom sociológie, aby vedel, že ak niekoho vmanipulujete do postavenia nepriateľa spoločnosti, začne sa k spoločnosti správať nepriateľsky. A netreba byť psychológom, aby ste vedeli, že jednotlivec v dave nemá inteligenciu ani morálku. Ide s davom, trebárs aj zabíjať. (Nakoniec aj vlastných vodcov, čo je poučka, na ktorú si ešte Marian Kollár zaručene spomenie.)
To všetko sa dá pochopiť, ale nie odpustiť.
Aj pacienti sa stali „davom“, ktorý nebude lekárov deliť na rebelov a lojalistov. Bude nenávidieť a pohŕdať veľmi demokraticky a nediskriminačne. Vznikne spoločenský tlak, ktorý postupne vyženie časť lekárov za hranice. Nenastane nijaký systémový kolaps. Odídu iba pomerne mladí, špičkovo vzdelaní a jazykovo vybavení lekári. Prídeme iba o elitu. Nového lekára však dokáže vychovať len lekár, takže o také dve generácie už bude všetko pohŕdanie pacienta absolútne oprávnené.