Pre nedohodu v oblasti finančnej regulácie premiér Cameron vytlačil Britániu mimo priestoru, kde sa rozhoduje o budúcnosti Európy. Následkom môže byť čoraz väčšie rozchádzanie sa ciest medzi Britániou a úniou, ktoré môže vyústiť do rozvodu, kde obe strany stratia. Ako toto rozhodnutie dokáže ochrániť záujmy londýnskeho finančného centra City je záhadou aj pre niektorých bankárov, ktorých odvetvie tvorí desať percent britskej ekonomiky.
„Británia sa izolovala a stratila dôležitý vplyv bez toho, aby čokoľvek získala,“ povedal Sony Kapoor z inštitútu Re-Define. Britániu mnohí považujú za bezstarostného jazdca, ktorý si vychutnáva výhody hlavného finančného centra eurozóny bez zodpovednosti vyplývajúcej z členstva, pričom odmieta prispieť do záchranných balíkov pre zadlžené krajiny. Na úver Grécku prispieva cez Medzinárodný menový fond, požičiava peniaze Írsku – svojmu susedovi a veľkému obchodnému partnerovi – ale odmieta financovať euroval.
Bývalý veľvyslanec v Londýne Raymond Seitz napísal v pamätiach Over Here z roku 1998, že britská neužitočnosť ako spojenca je priamo úmerná vplyvu v únii. „Ak hlas Británie má menší vplyv v Paríži, asi bude mať ešte menší vo Washingtone.“
Ak sa krajina vníma ako odchádzajúci člen únie vinou prehlbujúceho sa nepriateľstva Cameronových konzervatívcov a verejnej mienky, bude aj menej atraktívnym miestom na investovanie.
Manažér nemeckej banky v Londýne Tom Brown pre Financial Times napísal, že „debata o ochrane City nemá pointu, keďže vzostup finančného centra možno zabezpečiť, iba ak je Británia plnohodnotným členom Európskej únie“.
Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy povedal, že Cameron si vybral zlý čas na zvláštnu ochranu bankárov, manažérov hedgeových fondov a úkrytov pred daňami, keď Európania si myslia, že práve v čase pred globálnou finančnou krízou je potrebná väčšia regulácia.
Sarkozy dosiahol dlhodobý cieľ francúzskej politiky vďaka Cameronovmu postoju: vznik zdravého jadra medzivládnej Európy sústredenej na eurozónu a s Britániou mimo nej.
Kapoor poznamenal, že Británia ironicky v súčasnosti presadzuje prísnejšie pravidlá na kapitálovú primeranosť bánk, likviditu a oddelenie investičného bankovníctva, ako navrhujú európski úradníci.
V Británii je sústredená asi polovica finančných služieb únie. Predstavitelia únie tvrdia, že Británia ešte nebola prehlasovaná v súvislosti s finančnou reguláciou zasahujúcou City. Vždy sa môže spoliehať na spojencov ako Írsko, Švédsko, Holandsko a niektoré stredoeurópske štáty, ktoré jej pomôžu blokovať nevítanú legislatívu už v zárodku.
Ostrieľaní britskí technokrati hrajú hlavnú rolu vo finančnom útvare Európskej komisie. Zabezpečujú tak, aby smernice odrážali záujmy odvetvia finančných služieb.
Generálny riaditeľ divízie vnútorného trhu a služieb je Brit Jonathan Faull. K jeho vymenovaniu viedla aj snaha vytvoriť protiváhu k francúzskemu eurokomisárovi Michelovi Barnerovi, ktorý sa považuje za nepriateľa City.
Navyše, najvplyvnejší právnik Európskeho parlamentu pre finančné služby je britský konzervatívec Malcolm Harbour. Lobysti pre City sú všadeprítomní na chodbách Bruselu a majú jednoduchý prístup ku komisii a legislatíve.
Britský minister financií George Osborne poprel, že by Londýn stratil vplyv. „Ochránili sme britské spoločnosti finančných služieb aj výrobcov, ktorí musia byť schopní obchodovať svoje výrobky s Európou pred prílišnou integráciou eurozóny a pred vplyvom na krajiny mimo eurozóny.“
Jeho presvedčenie musí byť založené na predpoklade, že ostatné európske štáty nebudú schopné používať základné inštitúcie únie – komisiu a súdny dvor – na vymáhanie plnenia vlastných zmlúv bez súhlasu Británie.
Paul Taylor, Reuters