Kým politici si kupujú čas, aby zistili, ako odstrániť tlak na bankový sektor, my sa pýtame: je záchranný plán pre daňovníkov dobrý obchod? V prípade štandardného scenára, keď by došlo k zníženiu hodnoty dlhopisov, by krajiny PIIGS čelili dvom problémom. Na jednej strane insolvencii, na druhej problému likvidity. Zoberme si Španielsko a Taliansko. Španielsko je viac zadlžené ako Taliansko, hoci jeho výška dlhu je polovičná. Nedostatok vôle národných predstaviteľov riešiť situáciu, spolu v kombinácii s rastúcim znepokojením, však môže aj Taliansku zlomiť väz.
Zníženie gréckeho a talianskeho dlhu na 60 percent by pre držiteľov dlhopisov znamenalo stratu hodnoty investície v priemere 58 percent, resp. 50 percent. To názorne demonštruje riziko, ktoré je v spojení so štátnymi dlhmi dlhodobo ukryté v európskom finančnom systéme.To by viedlo k stratám bánk k Taliansku, vo Francúzsku a Nemecku, a tiež by sa potvrdili obavy zo šírenia krízy z okrajových krajín. Majme na pamäti, že opísané straty sú odvodené priamo od výšky štátnych dlhov, lenže v tejto rovnici je oveľa viac premenných. Skutočné straty by teda boli oveľa rozsiahlejšie vrátane poklesu cien aktív, nižšej hospodárskej aktivity atď.
Na základe týchto konzervatívnych odhadov a za predpokladu, že berieme do úvahy len priamu expozíciu voči dlhu, efekt zriedenia by bol pre akcionárov veľmi výrazný. To je však z väčšej časti v cenách obsiahnuté, ako ukazuje napríklad pomer ceny akcie k účtovnej hodnote v prípade banky UniCredit alebo Intesa Sanpaolo, ktoré sa obchodujú na hodnotách 0,24, resp. 0,27 svojej účtovnej hodnoty na rok 2011. Ak príde na inštanciu posledného veriteľa, t. j., štát, tak vzhľadom nak potreby kapitálu dôjde fakticky v rôznej miere k zoštátneniu. A na súčasných úrovniach ocenenia to pre daňovníkov môže byť dobrý obchod.
Tomas Berggren, akciový analytik Saxo Bank