Programové vyhlásenie vlády v ekonomickej oblasti sa dá, zatiaľ vo všeobecnosti, hodnotiť skôr pozitívne. Uvedomuje si ekonomickú realitu a pomerne uspokojivo opisuje hlavné problémy, ktoré treba v záujme zdravého hospodárskeho rastu vyriešiť. Spôsoby, ktoré bude na ich riešenie voliť, ostávajú skôr v náznakoch, a preto ich nie je možné zatiaľ komentovať.
Staronové úlohy
Pre Slovensko a jeho hospodársky rast je určite dobré, že vláda chce pokračovať v konsolidácii verejných financií, a dokonca potrebu znížiť deficit verejných rozpočtov pod tri percentá hrubého domáceho produktu uvádza ako druhú z desiatich svojich kľúčových priorít. Dalo by sa síce namietať, že je to vlastne iba potvrdenie zmenenej reality, v ktorej je hospodárenie štátu s vyšším deficitom prakticky nerealizovateľné.
Na to, aby štát mohol míňať viac, by sa musel nájsť niekto, kto mu viac požičia; avšak finančné trhy za najdôležitejší predpoklad na hladké financovanie štátnych potrieb považujú zodpovednú a udržateľnú rozpočtovú politiku. Ak by stratili presvedčenie, že práve takú bude vláda uskutočňovať, nekúpili by si investori štátne dlhopisy – a to nielen na financovanie nových dlhov, ale ani také, ktoré sú nevyhnutné na plynulé splácanie tých starých. Čo je, mimochodom, zjednodušený opis situácie, ktorú si v uplynulých rokoch vyskúšalo nielen Grécko, ale napríklad aj Maďarsko.
Určite je príjemné konštatovať, že v tomto smere, zdá sa, sa Slovensko poučilo na chybách iných, a vláda upustila od zámeru otestovať reakciu trhov na iné prístupy (stačí si spomenúť na leto 2006 a koketovanie vtedy novozvoleného premiéra s možnosťou odsunúť prijatie eura, aby sa uvoľnil priestor na deficitné hospodárenie, a hneď vidno, že tento dnešný postoj nie je zďaleka samozrejmý alebo dokonca jediný možný).
Pre firmy
Bude tiež dôležité, aby vláda naozaj účinne zjednodušila administratívne podmienky na podnikanie, o čom obsiahlo v programovom vyhlásení hovorí. Správne sa poukazuje na korupciu, klientelizmus, ale aj neustále sa meniace pravidlá podnikania a nízku vymožiteľnosť práva ako na tie aspekty, ktoré najviac bránia rozvoju malého a stredného podnikania.
Práve tento sektor – a nie veľké štátne projekty či sektorové a prierezové štátne hospodárske politiky – môže, ak bude dobre fungovať, priniesť nové pracovné miesta, a teda aj nové dane a pokles potreby sociálnych výdavkov.
Pri hľadaní dohody so sociálnymi partnermi netreba zabúdať na to, že to, čo vyhovuje odborom či veľkým firmám a ich zástupcom, nie je vždy to najlepšie pre ekonomiku. Nenadarmo ekonómovia vravia, že veľké firmy sú priateľmi veľkých vlád (a ich výdavkov). Korporativizmus v modernej forme určite povedie presne tam, kam sa vždy dostali štáty, ktoré ho uplatňovali – k stagnácii, nekonkurencieschopnosti a neefektivite; ale aj k nezaslúženej rente pre tých, ktorí si to „svoje“ od vlády dokážu vylobovať.
Vskutku flagrantným príkladom je americký daňový systém, ktorý záujmy rôznych nátlakových skupín sformovali do desiatok knižných zväzkov pravidiel a výnimiek z nich, a z ktorého dobre žije celé odvetvie daňových poradcov.
Dôchodkové piliere
Z dlhodobého hľadiska bude veľmi dôležité, ako sa vláda postaví k dôchodkovému systému. Medzi riadkami sa dá dočítať, že chce riešiť systém komplexne. Uvidíme, či nájde odvahu dôsledne zmeniť prvý dôchodkový pilier, ktorý celkom iste nie je nastavený udržateľným spôsobom.
Treba sa ešte raz zamyslieť nad tým, či je zodpovedné ponechať v ňom dnešnú mieru zásluhovosti, o ktorej vieme, že nebude už o pár rokov zaplatiteľná, a či radšej nezvážiť vyššiu mieru solidarity. Z ekonomického hľadiska by bolo možno lepšie garantovať v štátnom systéme minimálny dôchodok a prípadné vyššie nároky odkázať na druhý či tretí pilier. Tie by mali smerovať k vyššiemu zhodnocovaniu dôchodkových úspor.
Tu možno nájsť aj prvý lakmusový papierik – dokáže si vládna strana priznať, že výnosy na kapitálových trhoch sa nedosahujú zákonnými garanciami?
Realitu si vláda teda viac-menej uvedomuje. Otázne je, do akej miery sa jej podarí bez ideologických predsudkov pripraviť také opatrenia či reformy, ktoré v tejto realite umožnia Slovensku, aby konvergovalo k ekonomicky vyspelým spolučlenom Európskej únie či eurozóny.
Ako to už býva, aj ušľachtilé zámery z programového vyhlásenia v konečnom dôsledku bude možné posúdiť len vo svetle konkrétnych opatrení a návrhov, s ktorými vláda príde. Najmä pri nich by „maďarská cesta“ mala zostať skôr mementom ako príkladom hodným nasledovania. Nadôvažok bude platiť, že ani všeobecná zhoda na niektorých opatreniach ešte nezaručuje, že budú aj ekonomicky správne.
Kto je Juraj Barta
Autor vyštudoval fyziku a manažment na Univerzite Komenského v Bratislave. V Slovenskej sporiteľni, kde sa zaoberá analýzou trhu, pracuje na rôznych pozíciách od roku 2004. V súčasnosti pôsobí ako hlavný ekonóm banky a riaditeľ marketingu a analýzy trhu.