Pred pár rokmi som strávila čas brainstormingom so zástupcami všemocnej americkej Federálnej spoločnosti na poistenie vkladov FDIC. Vyzeralo to ako na schôdzi pohotovostných lekárov alebo ako priamo v pohotovostnom krídle nemocnice. Úradníci z FDIC sa v posledných rokoch zaoberali toľkými chorými americkými bankami, že si vyvinuli hladkú rutinu: ak mala banka padnúť, nastúpili úderné oddiely zvyčajne v piatok večer, prevzali velenie, upokojili personál a vkladateľov – ešte pred zatvorením alebo predajom banky.
Stovky zatvorených
Takáto operácia si vyžaduje určitý obchodnícky trik. Úradníci z federálnej poisťovne sa z horkých skúseností poučili, že účty za elektrinu je potrebné platiť vopred, aby sa vyhli panike pri možnom vypnutí svetiel. Spomínaná rutina však poplašné zariadenia bánk nespustila. Výsledkom je, že množstvo ľudí ani nevie, že od roku 2008 sa v Spojených štátoch zavrelo 445 problematických bánk (v priemere to vychádza na dve týždenne). A hoci mnohé z nich boli lezúni, k zavretým patrili aj veľkí ako Washington Mutual.
Európa si z toho môže vziať dôležité poučenie. Pred pár týždňami predstavitelia eurozóny oznámili plány na vytvorenie bankovej únie. Je to jeden zo zatiaľ posledných pokusov utlmiť paniku. Táto správa oprávnene spustila nástup trhov uprostred nádeje, že európski politici sa konečne snažia vytrhať bankovú burinu.
Nejasná únia
Keď som sa o týždeň neskôr stretla v Dubline s európskymi finančnými predstaviteľmi, bolo jasné, že množstvo prvkov tejto „únie“ zostáva neistých. Nevie sa napríklad, či bude únia zahŕňať iba spoločnú rekapitalizáciu bánk alebo aj spoločné poistenie vkladov či dohľad. Takže pritom, ako európski regulátori a politici kritizujú nápady ako opäť získať dôveru, mohli by sa aj pozrieť, ako „únia“ fungovala v Spojených štátoch a ako sa jej podarilo utlmiť americký bankový šok.
Časť príbehu sa točí okolo takzvaného programu TARP (Troubled Asset Relife Program), ktorý americká vláda zaviedla v roku 2008. Akcia priniesla veľmi potrebnú rekapitalizáciu a transparentnosť v bankách. Menej sa už hovorí o poisťovni FDIC a o jej „akčných piatkoch“. Aj ona stabilizovala systém a aj ona ponúka poučenia pre politikov eurozóny.
Zreteľné pravidlá
Jedným z nich je aj predvídateľný a konzistentný postup na sledovanie a zatváranie problematických bánk. Systém používaný poisťovňou vkladov fungoval efektívne, keďže mal jasné pravidlá hry. Napríklad, ak úrad FDIC posúdil banku ako neschopnú platiť, mohol zatvoriť jej prevádzky, odstrániť akcionárov a predať ju alebo zlikvidovať. Vždy sa však nepodarilo zabrániť sporom. Napríklad v roku 2008 vznikli nezhody o vysporiadaní dlhopisov banky Washington Mutual. FDIC má však výhodu 80-ročnej histórie, ktorá prináša vyskúšanú a dôveryhodnú prax.
Po druhé, regulátor musí mať v očiach verejnosti silnú „značku“ v zmysle jasných a zrozumiteľných princípov. Klienti v USA zvyčajne nepoznajú podrobnosti fungovania úradu, ale vedia, že účty do hodnoty 250-tisíc dolárov sú s pečaťou FDIC chránené pred stratami. Posolstvo je priezračne jasné a pochopiteľné. A je dôležité pri tlmení paniky a nákazy. Všimnime si kontrast so sektorom fondov peňažného trhu, ktorého status je nejasnejší.
Po tretie, úrad ťaží aj zo svojho federálneho, a nie oblastného postavenia. To zabezpečuje, že zamestnanci dohľadu, ktorí robia rozhodnutie „zabiť jedovatú banku“, nie sú z miestnej komunity, nemôžu byť kooptovaní alebo ovplyvnení.
Znamená to tiež, že úrad získava financovania zo širokej základne – v tomto prípade z celého finančného sektora. To mu dáva silné finančné zázemie, čo je dôležité, ak si uvedomíme, že od roku 2008 úrad minul na ochranu vkladateľov 445 „zabitých“ bánk asi 88 miliárd dolárov. V nasledujúcich štyroch rokoch sa očakáva, že agentúra minie ďalších 12 miliárd.
Spolupráca regulátorov
Skúsenosti úradu ukazujú, že regulácia musí byť hra so záverečným výsledkom nula. FDIC má dlhú históriu spolupráce s ostanými regulátormi v USA pri dohľade nad bankami. Tie sa niekedy sťažujú, že takýto stav im prináša zbytočnú dvojnásobnú byrokraciu alebo že ich problémy nikto nerieši. Vo väčšine prípadov je spolupráca na prospech, keďže prináša kontrolu a rovnováhu.
Nebude jednoduché transplantovať všetky poučenia do Európy. Úrad FDIC sa zaoberá najmä domácimi bankami, nie cezhraničnými bankovými monštrami. A zákony v Európe sú úplne odlišné. A čo je najdôležitejšie, nemeckí politici vôbec nepokladajú vzájomnú poistnú schému za dobrý nápad.
Ak abstrahujeme od zákonných a politických detailov, najdôležitejším ponaučením je, že na vybudovanie dôvery je potrebné mať jednoduché posolstvo a účel. Agentúra „funguje“, pretože robí to, čo hovorí: zabíja trápiace sa banky a ochraňuje vkladateľov. Ak by eurozóna dokázala vytvoriť takúto priezračnú organizáciu, začal by budovať lepší finančný svet. Alebo povedané inak: ak by eurozóna dokázala zabiť 450 zlých španielskych, gréckych alebo francúzskych bánk bez toho, aby rozpútala klientsku alebo trhovú paniku, euro by malo životaschopnejšiu budúcnosť. Politici, zapíšte si to do notesov.
Gillian Tettová,
komentátorka Financial Times
Kto je Gillian Tettová
Autorka študovala sociálnu antropológiu na Clare College v Cambridge. Od roku 1993 pracuje pre Financial Times. Prispievala z Ruska, Európy aj Japonska. Za prácu ju ocenila aj Britská akadémia. Získala ceny British Press Awards a Wincott Awards. Zaoberá sa finančnou krízou.