Odhliadnuc od štatistických dát poľských volieb si každý musí položiť niekoľko otázok: kde ostali „katolíci“? Kde ostali „komunisti“? Stáva sa z Poľska konečne stabilizovaná západná demokracia, kde začína dominovať občianska spoločnosť nad zvodnými ideológiami?
Nie je síce isté, či sa Poľsko stalo liberálnym, faktom ostáva, že politická strana (Občianska platforma), ktorá sa necháva definovať ako občianska strana, sa nepopulárnemu liberálnemu atribútu nevyhýba. A skutočnosťou je aj to, že v Poľsku sa prvýkrát v ostatných dvoch desiatkach rokov rysuje možnosť, že jeden premiér povedie vládu v dvoch funkčných obdobiach. Je to celkom raritný kontrast so situáciou v Česku či na Slovensku, kde momentálne málo ľudí verí, že po vlaňajších voľbách by premiérske kreslo ostalo v tých istých rukách.
Na otázku, kam kráča Poľsko, nám volebná aritmetika odpovie iba čiastočne. V Poľsku sa niektoré strany vnútorne preskupili, do popredia sa dostali nové, ako napr. antiklerikálne Palikotovo hnutie, ktoré trochu (ale len trochu) pripomína slovenskú SaS.
Momentálne teda môžeme len konštatovať, že Poľsko sa vzácne nemení. Vládu najskôr zostavia konzervatívni liberáli s ľudovcami a nebudú sa musieť trápiť s radikálnymi konzervatívcami z PiS (strany Právo a spravodlivosť), ktorí v Poľsku svojím extrémizmom pomohli práve doterajšiemu premiérovi Tuskovi. Zdá sa, že Poľsko je z radikalizmu akosi unavené.
Po tomto konštatovaní ostávajú otázky, ktoré sa dajú už ľahšie zodpovedať. Kam pôjde severný sused Slovenska počas novej vlády? Tu je najľahšou odpoveďou „kontinuita“. Nová poľská vláda nebude viazaná stigmou postkomunizmu, pretože na svoje vládnutie liberáli bývalých komunistov zo Strany demokratickej ľavice nepotrebujú. Tuskovi to umožní pokračovať v doterajšej obozretnej proeurópskej politike a neponáhľať sa do eurozóny.
Vo vnútornej politike prinesie nová vláda konečne určité upokojenie. Pokusy bývalých poľských komunistických tajných služieb demagogicky interpretovať prevraty v strednej východnej Európe či už ako konšpiráciu Západu alebo sprisahanie poľských „eštebákov“, asi nezískajú podporu vlády. Túto teóriu totiž skôr preferoval antikomunistický Kaczynski. Znamená to, že trápna diskusia o tom, či napr. Lech Walesa, prototyp zvrhnutia komunistického režimu, bol alebo nebol agentom „komunistov“, nedostane vládne požehnanie. Walesa ostane hrdinom a pohlavári bývalého režimu na čele s generálom Jaruzelským ostanú v morálnej anatéme. Nebudú však trestne stíhaní. Proste chilský model (Pinochet).
Čo sa týka zahraničnej politiky, tam sú už kocky dávnejšie hodené a nie je dôležité, či je pri moci Tusk alebo Kaczynski. Poľsko ostane transatlantické a ak pôjde o Rusko, resp. ruský revanšizmus (tak to v Poľsku nazývajú), Poľsko bude spoločne s pobaltskými krajinami a Českou republikou na čele tých krajín v EÚ, ktoré budú tvrdo vystupovať proti pokusom medvedevsko-putinovskej garnitúry získať naspäť pozície či už na Kaukaze alebo dokonca v strednej Európe.
Nijaký veľký problém asi nespôsobí ani poľská účasť na regionálnej vyšehradskej spolupráci. Pod novou vládou bude Poľsko naďalej sledovať skôr kooperáciu než hegemóniu vo Vyšehradskej skupine a to je dobrá správa pre Slovensko, ktoré v tomto zoskupení môže trpieť syndrómom „malého brata“.
Ešte iným orieškom je vzťah Poľska k inému úhlavnému historickému protivníkovi, ktorým je Nemecko. Za vlády, ktorá predchádzala tej doterajšej (a budúcej) Tuskovej, sa v Poľsku ozývali nepríjemné hlasy volajúce po akejsi náprave „historických krívd“. Zdá sa, že agresívny patriotizmus nateraz nenašiel v Poľsku ohlas u voličov.
Ivo Samson, vedúci výskumný pracovník RC SFPA