V čase, keď sa Európa usilovne snaží zachrániť euro, silnejú kritické hlasy proti slabému vedeniu v najväčších svetových ekonomikách. Konkrétne ide o nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú, ktorá vraj nedokáže presadiť podobnú víziu Európy, akú mal jej predchodca a radca Helmut Kohl. Majú kritici pravdu?
Súčasťou práce efektívnych vodcov je predstavovanie vízie, ktorá dáva zmysel politickým prístupom a inšpiruje druhých, aby tieto prístupy podporovali (a tiež tých, ktorí ich navrhujú). Je to jeden zo spôsobov, ktorými lídri pomáhajú vytvárať spoločné ciele a motivovať na spoločnú akciu. Obvykle taká vízia ponúka scenár pre budúcnosť, ktorý má podnecovať zmenu, ale môže tiež v príťažlivých farbách vykresľovať status quo - prípadne minulosť - čím sa vyvoláva nevôľa na zmenu.
Nech je ako chce, bez vízie možno len ťažko viesť ostatných. S víziami však treba zaobchádzať opatrne. Niekedy si lídri myslia, že vízia dokáže vyriešiť väčšinu ich problémov, ale nesprávna - alebo prehnane ambiciózna vízia - môže napáchať škody.
Niektorí ctižiadostiví vodcovia si myslia, že musia vyhlásiť víziu, ktorá ich stúpencov privedie do úžasu. V praxi však úspešná vízia často pramení zo skupinových potrieb, ktoré líder formuluje a vysloví. Napríklad vízia, ktorú Martin Luther King vyjadril v prejave s názvom „Mám sen“, mala hlboké korene nielen v Amerikou hlásaných hodnotách rovnosti a ústretovosti, ale aj v skúsenosti Afroameričanov s podriadeným postavením a vylučovaním zo spoločnosti.
Analytici posudzujú víziu šéfa vlády podľa toho, či nastoľuje rozumnú rovnováhu medzi realizmom a rizikom a či vyvažuje ciele a možnosti. Zoznam želaní dokáže vytvoriť každý, ale efektívne vízie kombinujú inšpiráciu s uskutočniteľnosťou.
Napríklad kritici bývalého britského premiéra Tonyho Blaira uznávali, že jeho schopnosť formulovať víziu patrí k jeho najsilnejším stránkam vodcu, ale vyčítali mu malú pozornosť voči detailom. Dvaja americkí prezidenti dvadsiateho storočia, Woodrow Wilson a George W. Bush, zase dokázali dobre formulovať ambicióznu zahranično-politickú víziu, ale nevedeli ju vycibriť alebo upraviť, ak pri jej uskutočňovaní narazili na problémy. Obaja presadzovali demokraciu, ale obaja to robili spôsobom, ktorý skôr vzbudzoval odpor proti presadzovaniu demokracie.
Uvážlivosť, samozrejme, nestačí. Niekedy lídri potrebujú posunúť hranice realizmu, aby inšpirovali svojich stúpencov a vydolovali z nich dodatočné úsilie, ako to v roku 1940 urobil vo Veľkej Británii Winston Churchill. Bez istej miery uváženia založenom na chápaní kontextu sa však vízie menia z veľkolepých na veľkohubé a podkopávajú hodnoty, o ktorých presadenie sa usilujú.
Podobne ako Franklin Roosevelt, ktorý konal veľmi rozvážne, keď sa v 30. rokoch snažil presvedčiť americkú verejnú mienku, aby opustila izolacionizmus, postupuje Merkelová tiež rozvážne, keď sa dnes snaží zachrániť euro. Čelila verejnému skepticizmu okolo použitia nemeckých prostriedkov na sanáciu gréckej ekonomiky. Jej koalícia bola v tejto otázke rozpoltená a jej strana prehrala krajinské voľby. Keby bola konala smelšie, možno by stratila ešte viac podpory, ale kroky, na ktoré nakoniec pristúpila, boli na uistenie trhov nedostatočné.
Na konci októbra však konečne sformulovala víziu európskej budúcnosti, ktorá presvedčila nemecký Bundestag, aby súhlasil s balíkom opatrení na záchranu eura.Či čakala príliš dlho - a či bude jej vízia presvedčivá -, o tom rozhodnú nadchádzajúce mesiace.
Joseph S. Nye, Jr, bývalý námestník amerického ministra obrany