Nákup neobmedzeného množstva dlhopisov sa niekedy opisuje ako nukleárna voľba centrálnej banky. Obrovskou silou zastrašuje špekulantov. Aj atómové zbrane, aj právomoc banky tlačiť peniaze a nakupovať cenné papiere je najlepšie držať v zálohe ako odstrašujúci prostriedok. Ich použitie na ochranu krajiny alebo cieľa politiky môže spôsobiť neúmyselnú škodu a ukázať smrteľnú slabosť politickej vôle pokračovať v akcii.
Prezident Európskej centrálnej banky Mario Draghi asi nazrel do lexikónu studenej vojny, keď v júli povedal, že urobí „čokoľvek na záchranu eura“ s dôvetkom, že toho bude dosť. Draghiho doktrína znie ako mačovský slogan na neoficiálnom tričku izraelských vzdušných síl: Miešajte sa do nás a my vás zamiešame do fašírok.
Bojovné reči však rýchlo podrobili kritike skeptici na finančných trhoch. Má Draghi skutočné zbrane? Použije ich? Dokáže získať podporu akcionárov, najmä zo silného Nemecka? Dokáže konať aj bez nej? A bude pokračovať po prvom údere? Šéf ECB odpovedal cez načrtnutú stratégiu neobmedzeného nákupu krátkodobých dlhopisov krajiny eurozóny, ktorá požiada o pomoc a bude spĺňať prísne podmienky. „Neobmedzený“ je varovným signálom. Znamená: ani nepomyslite na tipovanie proti centrálnej banke, lebo my vás dokážeme prevalcovať. Hráči na trhu si zvykli na zásadu „nehraj proti Fedu“ a rovnako sa majú zariadiť aj v prípade ECB.
Draghiho pancierovú päsť však oslabuje opozícia z nemeckej centrálnej banky. Hoci prezident Bundesbanky Jens Weidmann osamelo hlasoval proti rozhodnutiu, svoju pozíciu využil na podrytie dôvery v politiku ECB v nemeckej verejnosti aj v samotnej banke. „Kľúčovým prvkom zastrašovania je dôveryhodnosť. Musíte presvedčiť tých, čo chcete zastrašiť, že to myslíte vážne. Že nepoužívate iba vojenskú terminológiu, ale máte aj politickú vôľu,“ povedal Simon Lunn, bývalý odborník NATO. „Má ECB túto vôľu, ak si uvedomíme, že závisí od rozdielnych akcionárov? A udrží ju, ak pôjde do tuhého?,“ pýta sa Lunn.
V čase konfliktu Východ – Západ sa centrála NATO rozhodla rozmiestniť strely krátkeho dosahu v piatich európskych krajinách ako odpoveď na sovietske rakety SS-20 ohrozujúce západnú Európu. Strategickým cieľom bolo demonštrovať spojenectvo USA a ich partnerov a politické odhodlanie spustiť atómovú vojnu, ak by boli napadnutí.
Víťazi tvrdia, že Sovietsky zväz cúvol, podobne ako počas kubánskej krízy v roku 1962 a Západ vyhral v studenej vojne bez jediného výstrelu. Takéto tvrdenie zamlčiava množstvo ťažkostí, z ktorých sa musí ECB dnes poučiť. Americké rakety vystrašili Európanov, nielen Rusov. Rozšírilo sa protiatómové hnutie. Spochybňovala sa aj vôľa Američanov riskovať svoju krajinu v prospech Nemcov či Talianov. Vlastníctvo jadrového arzenálu nezachránilo Sovietsky zväz, ktorý sa rozpadol pre ekonomickú slabosť a politický disent.
Americké zastrašovanie bolo dôveryhodné aj preto, že Washington mal skúsenosti s atómovým bombardovaním v Japonsku v roku 1945. Nikto si nebol istý, či sa USA k takémuto kroku opäť neuchýlia.
„Nukleárnu“ dôveryhodnosť ECB je ťažšie zabezpečiť. Predchádzajúci vlažný zásah banky iba dočasne zastavil rast nákladov na dlh slabých krajín eurozóny a nezabránil odstrelu Grécka, Írska a Portugalska z finančných trhov ani ich žiadosti o záchranu z eurovalu. Banka prezradila aj týždenný limit na nákup dlhopisov, čo špekulanti využili vo svoj prospech. Banky a hedgeové fondy využili program na prenos svojich dlhov na centrálnu banku, čo nebol jej zámer.
V súčasnosti hráči na trhu uveria, len ak ECB bude skupovať dlhopisy vo veľkom. Spochybňuje sa však to, či prestane podporovať krajinu, ktorá nebude robiť reformy, ak by takéto správanie malo priniesť bankrot Španielsku alebo Taliansku. Eurozóna takéto riziko nepripustila ani pre malé Grécko.