Približne pred rokom prebiehala na Slovensku búrlivá diskusia o tom, či má alebo nemá naša krajina požičať Grécku. Pôžička nakoniec v auguste 2010 cez parlament neprešla. Po necelom roku je táto otázka na stole opäť, tentoraz prezlečená do sanovania Grécka cez mechanizmus eurovalu II.
Pre domácu politickú reprezentáciu je to situácia o to delikátnejšia, že účasť v tzv. eurovale I schválila, a teda sa prihlásila aj k myšlienke, že problémové štáty eurozóny je potrebné sanovať a tak prispieť v boji o stabilitu eura. Za ten rok sa pritom jednoznačne ukázalo, že problémy
Grécka nie sú len lokálnou virózou, ale zmenili sa na celkom nebezpečne sa šíriacu epidémiu. Liečba tak bude poriadne drahá a výsledok neistý.
Najprv nie, potom áno?
Ak by mala slovenská vládna garnitúra zotrvať na svojich stanoviskách z minulého roka, môže iba ťažko s čistým svedomím s novou pôžičkou Grécku súhlasiť. Na situácii zadlženej krajiny sa od minulého roka zmenilo pramálo na to, aby to ospravedlňovalo akúkoľvek (viac či menej elegantnú) otočku v politických postojoch. Jediné, čo sa udialo, je, že sa potvrdili obavy o schopnosť Grécka splácať svoje dlhy. Ukázalo sa, že program škrtov bol síce z pohľadu Grékov drastický (ak berieme do úvahy štrajky, ktoré si vyžiadali aj obete na životoch), no krajinu nedokázal z najhoršieho vytrhnúť.
A tak je po roku zrejmé, že nevyhnutné budú ďalšie peniaze. Ak teda slovenská vláda a s ňou aj koaličná väčšina na zvýšenie pomoci prikývne, dá najavo, že sa buď pred rokom pri svojom „nie“ pomýlila, alebo iba dala prednosť predvolebným vyhláseniam, že bohatších Grékov zachraňovať nebudeme, a basta. Na druhej strane, ak povie nie, znamená to, že podľa nej by bolo najlepšie, aby Grécko a banky, ktoré mu v minulosti požičali, zaplatili účet za predchádzajúce mrhanie zo svojho. Otázne je, či už nie je neskoro.
Na krach je možno neskoro
Začiatkom mája 2010 som na stránkach týchto novín napísal, že Grécko by si zaslúžilo krach a vyhadzov z eurozóny. Teraz však už na to môže byť neskoro. Európska únia sa za ten čas totiž nikam neposunula v úvahách, či vôbec a za akých podmienok možno niekoho z eurozóny vylúčiť (aj keď ide o niekoho, kto sa tam dostal na základe zmanipulovaných štatistík, ako Grécko).
Nič zásadné sa nezmenilo ani na vynucovaní si plnenia podmienok, ktoré vyžaduje Pakt stability a rastu. Áno, prebehlo množstvo stretnutí, zaznelo množstvo odhodlaných vyhlásení a plánov, tie však nič nezmenili na tom, že Pakt je z hľadiska jeho vymožiteľnosti (takmer) rovnako bezcenným zdrapom papiera, než ním bol predtým. Jedinou reálnou zmenou za posledný rok je, že sa radikálne rozšíril zoznam krajín eurozóny, ktoré potrebujú alebo budú potrebovať „solidárne“ peniaze na sanovanie svojich finančných potrieb.
Hop alebo trop
Eurozóna sa tak dostala do štádia, že začína bojovať o svoju existenciu. (Ne)schválenie ďalšej pomoci Grécku je len jedným z manévrov, ktoré sú súčasťou tohto boja. Ak sa Grécko neudrží, jeho odchod z eurozóny už môže prísť neskoro a domino efekt, ktorý to spustí, sa nemusí zastaviť ani v Portugalsku, Španielsku či Írsku. Európska únia už hrá o prežitie eurozóny a na nás teraz je, na ktorej strane sa chceme na tejto hre s neistým výsledkom zúčastniť. Účasti v tomto boji sa nevyhneme bez ohľadu na to, či sa rozhodneme Grécku pomôcť, alebo nie.
Už teraz je zrejmé, že záchrana i pád eura (vrátane turbulencií, ktoré by niečo také spôsobilo) nás i celú Európu vyjdú pekne draho. Možno aj preto má ešte zmysel pokúsiť sa tento kolos na hlinených nohách zachrániť. A potom konečne začať vyžadovať, aby všetci zainteresovaní začali platiť účty. To platí tak pre nezodpovedné krajiny, ako aj pre banky, ktoré im v minulosti s chuťou požičiavali.
Lukáš Pardubský,
spolupracovník HN