Vláde sa podarilo zjednotiť väčšinu lekárskeho stavu tak, ako by to odborári nikdy nedokázali. Nové platové dekréty na základe Radičovej memoranda odmietli podpísať aj lekári, ktorí nedali výpoveď. Tu už zjavne nejde o peniaze.
Nepriateľský postoj lekárov k ministrovi jednoducho prerastá do otvorenej vojny. A Uhliarikove plány B nebudú víťazné. Zlúčením kožného s očným a krčným prosto ARO nevyrobíte. Problém totiž nie je v počte výpovedí, ale v ich štruktúre. Výpovede podala (napríklad) väčšina anestéziológov. Iste, ani bez ARO nemusíte nemocnicu zavrieť, pretože naďalej budete mať plne funkčné očné, kožné aj krčné, no na záchranu akútne ohrozeného života môžete zabudnúť.
Uhliarik to mal vedieť už v čase, keď vyhlasoval, že má všetko pod kontrolou a komu sa nepáči, ten nech si ide – ak si myslí, že má kam. A mal vedieť aj to, že takých áristov nikde nie je dosť. Že zo zahraničia nijakí neprídu, no mnohí tam odídu. Ak nevedel, mal by zotrvanie vo funkcii zvážiť. Ak vedel, niet čo zvažovať.
Ani stav núdze nemusí nič vyriešiť, ani len dočasne. Stačí, ak lekári, poslušní občania, nastúpia do práce a do bodky dodržia zákon. Napríklad chirurg odmietne použiť tretíkrát sterilizovaný jednorazový nástroj a vo väčšine nemocníc sa operovať nebude. Možností je veľa a lekári ich poznajú. Denne totiž porušujú zákony a riskujú vlastnú kožu, aby mohli liečiť. A potom čo? Vyhlásime stanné právo, povoláme lekárov do armády, a kto neposlúchne rozkaz, toho zastrelíme pri nemocničnom plote?
Jeden zo základných princípov demokracie hovorí, že kde nevyhrajú všetci, nevyhráva nikto. Vláda sa nemá správať ako nepriateľská armáda vo vyhladzovacej vojne. Má vyriešiť spor, ktorý sa ministrovi zdravotníctva úplne vymkol spod kontroly. Lebo ak to bude vojna, o život v nej budú prichádzať len pacienti.