Pred dvadsiatimi rokmi, 1. septembra 1992, zástupcovia ľudu, zvolení v demokratických voľbách, v historickej budove Slovenskej národnej rady prijali Ústavu Slovenskej republiky. Dve desaťročia sú z hľadiska historického času naozaj krátke obdobie. No z hľadiska dĺžky ľudského života je to významný úsek.
Pohľad späť
Našu ústavu sme prijímali v mimoriadne pohnutom čase, v Európe i vo svete. Ústavu „sme si nezmysleli“. My sme pre ňu dozreli. Ako kultúrna entita. Ústavou sme potvrdili seba, svoju cestu. Cestu za nami, no najmä pred nami. Vďaka nej sa môžeme pozrieť do spätného zrkadla i projektovať budúcnosť. Ústavou sme konštituovali nielen štát o sebe, ale aj princípy a hodnoty medzinárodných a medziľudských vzťahov. Vymedzili sme formy a prístupy k veciam verejného záujmu.
Pozrime sa však do spätného zrkadla, aspoň stručne si pripomeňme kroky našich predkov, i naše vlastné. Po Žiadostiach slovenského národa z roku 1848, Pittsburskej dohode z 31. mája 1918, sme sa Deklaráciou slovenského národa z 30. októbra 1918 prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu ako jedinú predstaviteľku, oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa. Za ďalšie významné – z hľadiska slovenských národných záujmov – považujem tieto medzníky: Trianonská mierová zmluva, Vianočná dohoda, Košický vládny program, no najmä Ústavný zákon o česko-slovenskej federácii, ktorý ustanovil Českú republiku a Slovenskú republiku. Tento proces zrenia slovenských národnoštátnych záujmov vyústil do prijatia Deklarácie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Po legitímnej Deklarácii o zvrchovanosti sme prijali ústavu, ktorú môžeme charakterizovať ako otvorený, dynamický systém historicky overených nástrojov presadzovania národnoštátnych záujmov na základe celospoločenskej dohody.
Niekoľko zmien
Som rád, že naša ústava nie je uzavretým, ale otvoreným dokumentom. Vďaka tomu sme bez väčších problémov mohli prijať jej 11 novelizácií, z ktorých väčšinu si vyžiadal náš vstup do Európskej únie. V tejto súvislosti sa možno opýtať, či existuje dokonalá ústava.
S demokratickou ústavou, do ktorej sa nevstúpilo, sa ústavnoprávna história ešte nestretla. Dokonalosť ústavy sa nemeria jej nemennosťou, ale súladom s potrebami praktického života. Nie však podľa toho, ako si kto zmyslí. Ak niekto požaduje novú ústavu, mal by predložiť relevantnú analýzu, ktorá nielen vyhodnotí funkčnosť hodnôt a princípov, ale mala by vyhodnotiť aj jej dosahy na náš ďalší vývoj.
Prijatím Ústavy Slovenskej republiky sme sami sebe a svetu dali jasne na známosť, kto sme, odkiaľ prichádzame a kam ideme. „My, národ slovenský, spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky“, sme na jednej lodi. Žijeme, tvoríme jednu spoločnosť – občiansku.
Práva a slobody
Mimoriadne významné pre nás je, že máme ústavu, ktorá prijala do svojich článkov koncepciu základných práv a slobôd, tak ľudských, ako aj občianskych. Pravda, občianske práva spojila aj s občianskymi povinnosťami. A práve tu sa treba priznať, že radi využívame svoje slobody a práva, no s výkonom povinností máme problémy. Napríklad: ústavou sme sa zaviazali k trhovému hospodárstvu, no orientovanému ekologicky a sociálne. A práve s uplatňovaním týchto ústavných znakov nášho štátu máme v praktickom živote nemalé starosti.
Som však presvedčený, že tých 20 rokov, ktoré uplynuli od prijatia ústavy až po dnešok, nasvedčuje, že Slovensko prijalo dobré strategické rozhodnutie o svojom smerovaní. Skutočnosť, že počas prvého dňa svojej samostatnej existencie bola Slovenská republika uznaná 93 štátmi sveta, vrátane všetkých veľmocí, potvrdzuje, že sme svojou predchádzajúcou prácou pripravili pôdu pre kritickú mieru medzinárodnej dôvery, ktorú sme za ostatných 20 rokov nesklamali. Nesklamme ani sami seba.