Hokej mal opäť -- rovnako ako za socializmu -- terapeutický charakter. Bol oázou normálnosti, kde sa hrá podľa pravidiel, rozhoduje podľa výkonov na otvorenej scéne. Ale hlavne bol tým, čo má, na rozdiel od politiky, vôbec cenu sledovať.
Nešlo, ako za komunizmu, o to "nakopať Rusov do zadkov" -- aj keď spomienkam na zápasy osemdesiatych rokov sa pri stretnutiach so zbornou ubrániť nedalo. Teraz sme hlavne túžili vidieť, že táto krajina, potácajúca sa v komickom chaose, dokáže predviesť niečo organizované, úspešné, schopné získať medzinárodný rešpekt.
Sledovanie slušných výkonov českého tímu bolo skôr akousi cenou útechy pre príslušníkov národa, ktorý si svoju vládu nezaslúži, je z nej znechutený, hanbí sa za ňu a nemôže s tým (momentálne) nič robiť.
Nespomínam si, že by sa kedykoľvek v porevolučnej dobe objavovali v médiách výzvy (skôr zúfalé ako len polovážne), aby strany dali s nekonečnými ťahanicami a so vzájomným špehovaním pokoj, aspoň kým sa skončí šampionát.
Ale aby sme neboli k politikom a politike nespravodliví. Urputnosť, s ktorou sa v Česku sleduje hokej a ktorá ide ďaleko za hranice športového drukovania, vypĺňa zároveň kolektívnu mentálnu medzeru českej spoločnosti. Spoločnosti nesúrodej, atomizovanej, neschopnej deliť sa o spoločné ciele, z ktorých by sa dali odvodiť formulovateľné a spoločné národné záujmy.
Kolektívne kričíme: "Poďme, chlapci, poďme do toho!" Pretože by sme "do toho" radi išli tiež. Lenže sa akosi nemôžeme dohodnúť do čoho.
Petr Honzejk
Hospodářské noviny