Počas nedávnej návštevy Washingtonu vrcholný britský diplomat začal svoju prezentáciu pre amerických kolegov ubezpečením, že Británia v žiadnom prípade neopustí Európsku úniu. Vyhlásenie malo presne opačný účinok. "Dovtedy," povedal jeden z prítomných Američanov, "nám ani nenapadlo, že by Británia odišla. Dnes sa toho vskutku obávame."
Pravdepodobne zostanú
Všetci by sa mali radšej upokojiť. Hrozba odchodu z únie zostáva malá. Súčasná krízová atmosféra je však dostatočne reálna. Ak sa však zamyslíme nad pravdepodobným reťazcom udalostí, členstvo v únii pre Britániu zostáva najpravdepodobnejším výsledkom.
Neistota raší zo zmesi neprepojených vývojov na oboch stranách kanála. Kríza v eurozóne prinútila členov únie rozmýšľať o hlbšom spojení -- vrátane krokov ako je banková únia. Nástojenie Británie na tom, že sa nezapojí do nových foriem integrácie a požadovanie zachovania záujmov Spojeného kráľovstva, znervózňuje európskych partnerov. To, že sa Británia z niečoho vyčleňuje, podčiarkuje jej viditeľnejšie "polovičné prilepenie" k Európskej únii. S tým prichádzajú otázky, či by takéto usporiadanie mohlo byť trvalé alebo udržateľné.
Domáci tlak
Vnútorný politický vývoj v Británii tiež prispieva k zvýšeniu súčasného tlaku. Konzervatívni poslanci si vytvorili svetonázor v 90. rokoch, keď sa ich strana trhala v dôsledku prípravy Európskej menovej únie.
Dnes, v čase, keď kríza v eurozóne dala za pravdu ich hlbokým obavám a úsudku, sa dostávajú do politickej dospelosti (ak je to to správne slovo). Veľká eurofóbna frakcia v strane už vláde spôsobila zopár nepríjemností prostredníctvom rebelantstva v európskych otázkach. Neustále pritom tlačí premiéra Davida Camerona do používania tvrdšej línie.
Dokonca aj tí toryovskí poslanci, ktorých európske problémy nechávajú chladnými, sa znepokojujú vzostupom Strany za nezávislosť Spojeného kráľovstva (Ukip) Nigela Faraga, ktorý je zástancom britského odchodu z Európskej únie a ohrozuje mnoho parlamentných miest konzervatívcov.
Pokiaľ sa liberálni demokrati nepripojili ku koaličnej vláde, boli prirodzeným útočiskom pre protestných voličov. Ale keďže dnes sú súčasťou vládnej moci, ich podpora upadá. Strana Ukip sa stala voľbou "proti všetkým". Jej vzostup vytvára ďalší tlak na britskú vládu, aby v Bruseli uskutočňovala nebezpečne tvrdú líniu.
Reálna hrozba
Ak si tieto činitele zosumarizujeme, sily presadzujúce konečné vystúpenie Británie z únie vyzerajú hrozivo. Potenciálny odchod sa určite nedá poprieť. Ale väzby, ktoré krajinu s úniou spájajú, vyzerajú pevnejšie. Najdôležitejší bod je ten, že ani britská vláda ani vedúce európske kabinety (s možnou výnimkou francúzskeho) odchod nechcú. Ak by nastal, bola by to viac náhoda ako plán.
Cameron dlhší čas sľubuje veľkú reč k Európe. Jeho stratégia zostať vo vnútri únie je však úplne jasná. Radšej by požadoval opätovné prerokovanie britských podmienok členstva zahrnujúce vrátenie určitých právomocí z Bruselu. Sľúbi, že výsledok nechá na referendum, v ktorom voliči budú stáť pred možnosťou prijať novú zmluvu (Áno) alebo vystúpiť z únie (Nie).
Riešením je referendum
Prerokovanie nových podmienok však ostatní členovia únie Británii neuľahčia. Pravdepodobne urobia Cameronovi pár symbolických ústupkov, ale nebudú tlačiť krajinu z únie. Potom už bude všetko závisieť od referenda. V súčasnosti vyhliadky na voľbu Áno vyzerajú na prvý pohľad málo sľubne. Väčšina britských voličov anketárom hovorí, že by chceli odísť z Európskej únie.
Po referendovej kampani by však skutočné hlasovanie pravdepodobne vyzeralo úplne inak. Lídri všetkých troch hlavných strán -- konzervatívcov, labouristov a liberálnych demokratov -- budú presviedčať pre voľbu Áno. Proti nim bude brojiť strana Ukip, ktorú Cameron neúprosne, avšak nie úplne nesprávne, opísal v roku 2006 ako zhluk "prihriatych, bláznov a skrytých rasistov". Kampaň Nie by mohli viesť niektorí nahnevanejší a menej príťažliví členovia Konzervatívnej strany. Pod vplyvom tejto zostavy bude britská verejnosť takmer určite voliť status quo -- zotrvanie vo vnútri únie.
Celý proces bude veľmi pripomínať posledné britské referendum k Európskej únii z roku 1975. Aj vtedy labouristická vláda vedená Haroldom Wilsonom nástojila na "prerokovaní" britských podmienok členstva a spoliehala sa na výsledky referenda. Všetky dôležité postavy britskej politiky (vrátane Margaret Thatcherovej) podporovali voľbu Áno. Nakoniec viac ako dve tretiny verejnosti hlasovali za pokračovanie členstva.
Britská verejnosť sa za posledných rokov stala menej nesmelou a únia sa zmenila vzhľadom na veľkosť a cieľ. Tých zmien bolo veľa. Výsledok však bude asi ten istý.
Kto je Gideon Rachman
Hlavným zahraničnopolitickým komentátorom Financial Times sa stal v júli 2006. Do FT nastúpil po pätnásťročnej kariére v The Economist, kde pôsobil ako zahraničný korešpondent v Bruseli, vo Washingtone a v Bangkoku. V Economiste bol aj editorom sekcií Biznis a Ázia. Jeho špecializáciou je americká zahraničná politika, Európska únia a globalizácia.