Kým svet sleduje, ako Spojené štáty zápasia o svoju fiškálnu budúcnosť, v kontúrach tejto bitky sa odrážajú všeobecnejšie spoločenské a filozofické rozdiely, ktoré v budúcich desaťročiach zrejme vyjdú najavo v rôznych prevlekoch po celom svete. Veľa sa diskutuje o tom, ako vládne výdavky zoškrtať, ale príliš málo pozornosti sa venuje tomu, ako pri vládnych výdavkoch zaistiť vyššiu efektivitu. Pritom bez kreatívnych prístupov k zabezpečovaniu vládnych služieb bude výška týchto výdavkov s postupom času ďalej neúprosne stúpať.
Sláčikové kvarteto
Tým istým výzvam čelí každá brandža náročná na služby. O "nákladovej chorobe" sužujúcej tieto odvetvia písali už v 60. rokoch ekonómovia William Baumol a William Bowen. Presláveným príkladom, ktorý použili, bolo mozartovské sláčikové kvarteto, vyžadujúce rovnaký počet hudobníkov a hudobných nástrojov ako v devätnástom storočí. Aj učiteľom dnes trvá približne rovnako dlho oznámkovať písomku ako pred sto rokmi. Dobrý inštalatér vyjde draho, pretože aj tu sa technika vyvíja veľmi pomaly.
Prečo pomalý rast produktivity ústi do vysokých nákladov? Problém je v tom, že sektor služieb musí o pracovníkov súperiť v tej istej národnej zásobe pracovných síl ako sektory s rýchlym rastom produktivity, ako je finančníctvo, spracovateľský priemysel a informačné technológie. Hoci rezervy pracovných síl môžu byť sčasti rozdelené na segmenty, je tu dostatočný prekryv, takže odvetvia náročné na služby sú nútené vyplácať vyššie mzdy, prinajmenšom v dlhodobom výhľade.
Stále drahé služby
Vláda je porovnateľná so sektormi náročnými na služby. Medzi zamestnancov vlády patria učitelia, policajti, smetiari či vojenský personál.
Pri moderných školách je podobnosť s ich predchodcami z čias pred 50 rokmi väčšia než pri moderných výrobných podnikoch. Inovácie vo vojenstve sú síce ohromné, ale stále ide o oblasť veľmi náročnú na pracovné sily. Ak ľudia chcú rovnakú úroveň vládnych služieb v pomere k ostatnej spotrebe, vládne výdavky budú časom tvoriť čoraz väčší diel národného výstupu.
Napokon nerastú len vládne výdavky ako podiel dôchodku; výdavky sa zvyšujú v mnohých oblastiach služieb. Sektor služieb, ktorý zahŕňa vládu, dnes vo väčšine vyspelých ekonomík tvorí vyše 70 percent národného dôchodku.
Poľnohospodárstvo, ktoré na začiatku 19. storočia tvorilo viac ako polovicu národného dôchodku, sa scvrklo na niekoľko percent. Zamestnanosť vo výrobe, pred druhou svetovou vojnou zdroj asi tretiny pracovných miest, sa dramaticky znížila. Napríklad v USA výrobný sektor zamestnáva menej ako 10 percent všetkých pracujúcich. Takže aj keď ekonomickí konzervatívci požadujú výdavkové škrty, sú tu mocné sily, ktoré pôsobia v opačnom smere.
Treba priznať, že vo vládnom sektore je problém horší: rast produktivity je tu ešte oveľa pomalší ako v iných odvetviach služieb. Môže to byť prejav konkrétnej zmesi služieb, ktorých zabezpečovanie sa od vlád vyžaduje, ale ťažko to bude celé vysvetlenie.
Časť problému je určite v tom, že vlády využívajú zamestnanosť nielen na poskytovanie služieb, ale aj na realizáciu nepriamych transferov. Vládne orgány navyše pôsobia v mnohých oblastiach, kde čelia chabej konkurencii -- a teda slabému inovačnému tlaku.
Súkromná angažovanosť
Prečo do vlády nevniesť väčšiu angažovanosť súkromného sektora, alebo aspoň konkurenciu? Vhodným miestom pre začiatok by bolo školstvo, kde sme zatiaľ revolučné technológie sotva pocítili. Dômyselné počítačové programy si osvojujú schopnosť pomerne dobre hodnotiť stredoškolské eseje, hoci latka najlepších učiteľov je zatiaľ vyššie.
Ďalším miestom, kde možno aktivitu súkromného sektora rozšíriť, je infraštruktúra. Kedysi sa napríklad všeobecne predpokladalo, že vodiči na súkromne prevádzkovaných cestách by neustále čakali na platenie mýta. Moderné palubné jednotky a automatické platobné systémy túto obavu úplne rozptýlili.
Posun k väčšej miere poskytovania služieb súkromným sektorom však nie je všeliek. Stále by bola nutná regulácia, najmä tam, kde je v hre monopol, alebo takmer monopol. Tiež by bolo naďalej nevyhnutné rozhodovať, ako pri poskytovaní služieb vyvažovať efektivitu a rovnosť. Vzdelávanie je rozhodne oblasť, kde má každá krajina silný národný záujem zabezpečiť rovnosť.
Vyhladovať beštiu
Konzervatívna ikona Ronald Reagan, ako americký prezident v 80. rokoch, opísal svoj prístup ako snahu "vyhladovať tú beštiu": Zoškrtávane daní nakoniec donúti ľudí uspokojiť sa s nižšími vládnymi výdavkami. V mnohých ohľadoch jeho prístup slávil veľké úspechy. Vládne výdavky však vytrvalo rastú, pretože voliči stále chcú služby, ktoré poskytuje vláda. Dnes je zrejmé, že pritiahnuť vláde opraty znamená tiež nájsť spôsoby, ako formovať stimuly tak, aby inovácie vo vládnom sektore držali krok s inováciami v ostatných odvetviach služieb.
Bez ďalších nápadov, ako inovovať poskytovanie vládnych služieb, sa bitky ako tá, ktorej priebeh práve sledujeme v USA, môžu jedine vyostrovať, pretože od voličov sa žiada, aby za menej služieb neustále platili viac. Politici vedia sľubovať, a sľubujú, že odvedú lepšiu prácu, ale ak nenájdeme spôsoby, ako posilniť efektivitu a produktivitu vládnych služieb, nemôžu uspieť.
Kto je Kenneth Rogoff
Autor je profesorom ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite. Pôsobil aj ako hlavný ekonóm a poradca Medzinárodného menového fondu a ako ekonóm Federálneho rezervného systému USA. Je šachovým veľmajstrom a autorom knihy This Time Is Different: Eight Centuries of Financial Folly. Študoval na Yalovej univerzite a inštitúte MIT.