Pravica sa sama pripravila o možnosť vybrať si generálneho prokurátora podľa svojho gusta. Robert Fico si teraz nechá zvoliť svojho. Taká je politická realita.
Otázne je, prečo pri tom Smer znásilňuje legislatívu spôsobom, ktorý sa v budúcnosti so zárukou vypomstí. Pripisovať to len inkompetencii a diletantstvu by bolo pohodlné, no veľmi povrchné.
Že s doktrínou nevyhnutnosti pred Európskym súdom pre ľudské práva nepochodíme, ani keď ich zapíšeme do zákona na Ústavnom súde, je jasné aj laikovi. Slovensko sa na ňu pokúšalo odvolať už v prípade, keď v Štrasburgu prehralo spor so Štefanom Harabinom. Ústavný súd sa pri jeho disciplinárnom stíhaní ani neobťažoval o zaujatosti svojich sudcov rozhodnúť a až po ich vylúčení z konania sa odvolať na „nevyhnutnosť“. Štrasburg teda neuveril, že Ústavný súd konal v „krajnej núdzi“.
V Čentéšovom prípade Ivetta Macejková priamo zabránila riešeniu, ktoré by v Štrasburgu ako nevyhnutné azda aj prešlo. Odovzdať prípad zjavne zaujatým sudcom namiesto pléna prosto nie je nevyhnutné. Je to len žiaduce, ak má súd rozhodnúť tak, ako Fico potrebuje – správne a načas.
Smer už ani netají, prečo sa s odblokovaním voľby generálneho prokurátora tak veľmi ponáhľa. Voľbu Jaromíra Čižnára chce stihnúť, kým ho ešte môže vymenovať prezident Ivan Gašparovič.
Pokiaľ ide o prezidentské voľby, Smer sa teda zrejme necíti zvlášť sebavedome. A podobný pocit neistoty by bol temer vylúčený, keby chcel skutočne kandidovať Fico. Robert Kaliňák v televíznej diskusii dokonca pripustil možnosť, že by sa mohol stať hlavou štátu aj Radoslav Procházka, aj keď teda naozaj len „náhodou“. Ďalekosiahle závery z toho vyvodzovať netreba, no za povšimnutie to stojí.