Pred deviatimi rokmi sme vstúpili do Európskej únie. Alebo treba napísať, že nás prijali? V každom prípade, naše členstvo znamená naplnenie volania z novembra 1989: Naspäť do Európy!
Únia vystupovala pred nami ako racionálne usporiadané spoločenstvo štátov a národov, ktoré vďaka tomu dokáže zabezpečiť pre svojich obyvateľov pokojné spolužitie a najvyššiu životnú úroveň vo svete. Na konferenciách sesterských strán nám naši partneri zo západnej Európy zdôrazňovali, že pôvodná myšlienka európskej integrácie vychádzala zo zamedzenia vojen medzi európskymi štátmi. Všetko ostatné, vrátane ekonomického úspechu, bol iba bonus navyše.
V čase nášho vstupu akoby sa prioritou stalo dodržiavanie ľudských práv a ekonomická spolupráca. Pri dodržiavaní ľudských práv sme nemali väčšie problémy. EÚ nám mohla vytknúť, sem-tam, len nejaké detaily, najmä v postavení rómskej menšiny. Ukázalo sa, že únia nám nevytýkala nič v otázkach postavenia národnostných menšín.
Museli sme však požiadavkám EÚ prispôsobovať svoje zákonodarstvo v ekonomickej, sociálnej, administratívnej oblasti. Mal som na starosti novelizáciu Obchodného zákonníka a môžem povedať, že požiadavky, ktoré na nás stavala EÚ, boli konštruktívne.
Po vstupe sa hranice medzi jednotlivými členskými štátmi čoraz viac otvárali. Naším ekonomickým priestorom už nebolo iba Slovensko, ale postupne polmiliardové územie únie. Na jednej strane sme sa vystavili konkurencii tohto obrovského územia, na druhej sme dostávali dotácie z rozpočtu EÚ a naše firmy mohli postupne podnikať a tiež konkurovať na tomto obrovskom území. Naša konkurencia ešte stále spočíva vo veľkej miere v nižších mzdových nákladoch oproti pôvodným členským krajinám.
Takto to išlo všade. Príde čas, keď už nebudeme konkurovať iba nízkou mzdou, ale vysokou pridanou hodnotou. Keď píšem tieto riadky, v novinách sa uvádza, že slovenskí vedci vyvinuli umelú kožu s výnimočnými vlastnosťami. Takýchto slovenských výrobkov bude viac a viac. Jednoducho, bez otvorenia hospodárskych hraníc, ktoré zabezpečila EÚ, by sa nedala ani u nás zvyšovať životná úroveň.
Ďalšou etapou bol náš vstup do eurozóny od 1. januára 2009. Odrazu sa stalo našou menou euro. Účasť v eurozóne, ekonomické reformy, do ktorých sa pred nami neodvážili iní, ako ozdravenie bánk, zavedenie rovnej dane, čiastočná privatizácia penzijného systému a iné, vyniesli Slovensko na špičku najrýchlejšie sa ekonomicky rozvíjajúcich krajín EÚ. V konkurencii pol miliardy Európanov zatiaľ obstojíme.
Napriek problémom je pre nás euro lepšie, ako pridržiavať sa národnej meny malého štátu. Boli by sme hračkou v hrách medzinárodných finančných špekulantov.
Finančná kríza, rast euroskepticizmu v dôležitých krajinách únie a úvahy o jej vnútornom rozčlenení na vyspelejšiu severnú skupinu a menej vyspelú južnú, dokazujú, že nič nie je vo svete natrvalo. Únia stojí pred vnútornou reorganizáciou. Je správne, že sa chceme dostať do dokonalejšej skupiny štátov zoskupených okolo Nemecka.
Účasť vo vyspelejšom zoskupení bude spojená s väčším odovzdaním právomocí do centra. V jednej chvíli nám to už nemusí vyhovovať. Preto by sme mali začať rozmýšľať o pláne B. Plán B neznamená vystúpenie z únie a pridanie sa kdesi inde. Môže znamenať rozvoj ekonomických vzťahov aj s inou skupinou štátov, než štátov zoskupených okolo Nemecka.
Rozmýšľanie o pláne B malo začať už dávno. Musíme si uvedomiť, že ak odmietneme odovzdávať niektoré právomoci do centra, centrum nás vylúči z niektorých v podstate výhodných hospodárskych programov. Také programy by sme mali byť schopní nahradiť inými. Zatiaľ sa iba niektorí naši publicisti a politici odmietavo pozastavujú nad prevodom právomocí do centra, ale nemajú žiadne náhradné riešenie.
Výročie je však dôvodom na oslavu. Vstup do EÚ bolo najlepším riešením, aké sme si mohli po páde komunizmu zvoliť. Vstúpili sme, obstáli sme a nastáva čas, aby sme nemuseli už iba pasívne prijímať rozhodnutia, na ktoré máme minimálny vplyv.
Ján Čarnogurský,
niekdajší premiér SR a predseda KDH