V čase, keď si pripomíname deviate výročie vstupu do Európskej únie, ľahko zabúdame na to, akú veľkú priepasť sme museli prekonať, aby sme dobehli krajiny s náskokom niekoľkých desaťročí fungovania v demokratickom systéme. Slovensko urazilo za krátky čas úctyhodný kus cesty. Takúto výzvu by však nezvládlo bez pomoci EÚ.
Aj preto ma zaujal názor pána Sulíka o tom, že: „Ešte pár rokov a väčšina obyvateľov bude chcieť z EÚ vystúpiť.“ Pán Sulík má zvláštnu schopnosť použiť každú informáciu na útok proti únii. Aj minuloročné udelenie Nobelovej ceny za mier Európskej únii mu poslúžilo ako prostriedok pre tvrdú kritiku. Stačí nepravdivá klebeta, že v Grécku idú stavať areál formuly 1 za európske financie, a pán Sulík to berie ako hotovú vec a zanietene za to EÚ pranieruje. Pravda ho už nezaujíma.
Veľmi obľúbeným terčom sú euroúradníci – je ich veľa a ich úlohou je znepríjemňovať život všelijakými smernicami. V Európskej komisii pritom pracuje približne 33-tisíc ľudí, čo je menej ako zamestnáva radnica v Štokholme či Helsinkách. A čo je výsledkom ich práce? Asi ťažko by sme bez nich mali garantovaný taký rozsah práv pri práci, štúdiu, podnikaní či cestovaní v rámci Európy.
Kto by uvádzal do praxe celoeurópske programy, ako sú Erasmus či podpora európskej vedy a kultúry? Staral by sa niekto o to, aby veľké firmy nenarúšali hospodársku súťaž? Aj na to, aby EÚ mohla byť najväčším poskytovateľom humanitárnej pomoci na svete, potrebuje konkrétnych ľudí v krízových oblastiach.
Európski úradníci síce nie sú „supermani“, ale poctivo pracujú na tom, aby aktivity Európskej únie prinášali občanom prospech. Či už je to cez lepšiu spotrebiteľskú ochranu, kvalitnejšie životné prostredie alebo podporu podnikania či zamestnanosti.
Čo sa týka eurofondov, najlepšie by bolo opýtať sa na ich prínos konkrétnych ľudí. Či by boli radšej, ak by nemali nové cesty, renovované školy, lepšie vybavené nemocnice či zlepšenú infraštruktúru. Tiež podnikateľov a lokálnych združení, ktorých aktivity sa rozvíjajú vďaka podpore z EÚ. Bez európskych zdrojov by sa väčšina verejných investícií ani nezačala.
V rokoch 2007 – 2013 môže Slovensko čerpať z európskych prostriedkov 13,5 miliardy eur, čo je viac ako ročný príjem štátneho rozpočtu. A na roky 2014 – 2020 očakáva z európskeho koláča ešte viac. To pre Slovensko znamená aj záväzok, aby predkladalo zmysluplné a transparentne obstarané projekty zamerané na rast a zamestnanosť.
Ďalším obľúbeným terčom je euroval. Slovenský príspevok nie je zasielaný do Grécka, Írska či do cyperských bánk, ale je vkladom do fondu, ktorý prispieva k stabilizácii celej eurozóny. Nie je to bianko šek. Každý záchranný úver je podmienený prísnymi reformami.
Áno, bolo možné nechať problémové krajiny odkázané iba na seba a len sa prizerať, ako krachujú. Lenže nákaza by sa šírila po celej Európe a neminula by ani Slovensko.
Aj vďaka eurovalu sú finančné trhy stabilnejšie, pôžičky pre viaceré krajiny – aj pre Slovensko – výrazne zlacneli a problémové krajiny dostali čas na riešenie závažných problémov. Írsko už veľa problémov vyriešilo, má hospodársky rast a vracia sa na finančné trhy.
Nezatvárame oči pred tým, že únia prechádza naozaj ťažkým obdobím. Okrem hospodárskej a finančnej krízy čelí aj kríze dôvery a sociálnemu napätiu. To všetko sa odráža aj v prieskumoch verejnej mienky a raste nedôvery. Nie je tajomstvom, že dôvera Slovákov voči EÚ klesá. Avšak aj napriek kríze má únia stále vyššiu podporu ako vlády či parlamenty jej členských krajín.
Obviňovať za všetky ťažkosti a problémy Európsku úniu a ignorovať všetko pozitívne, čo nám európska integrácia priniesla, považujem prinajmenšom za pritiahnuté za vlasy.
Verím, že aj napriek kríze a dynamickým zmenám, ktoré prežívame, si dokážeme zachovať kritický a zároveň triezvy pohľad na EÚ i na naše členstvo v nej. Prachom, ktorý víri pán Sulík, by sme si nemali dať zakaliť zrak a vnímať EÚ cez zapálené a ubolené oči.
Dušan Chrenek,
vedúci Zastúpenia Európskej komisie na Slovensku