Nádej žije, aj keď je temnota najtemnejšia. Napríklad po oznámení politických ambícií Borisa Kollára sa zdá, že na jeho facebookovom profile sa môže objaviť aj pravda. Napokon, nie je to veľmi prekvapujúce – niet lepšieho svedectva o demokracii ako fakt, že dáva príležitosť aj ľuďom, ktorí ňou najviac opovrhujú. Oveľa väčšie prekvapenie v komentátorovi vyvolalo zdesenie, s akým na správu zareagovalo mnoho inak príčetných a zorientovaných ľudí.
Niežeby sme Kollárovi radi odovzdali do opatery vlasť. Keby o Slovensku rozhodovali ľudia jeho intelektuálnych a morálnych kvalít, na Fica by sme ešte spomínali ako na staré dobré časy. Skôr ide o to, že komentátor nedokáže vnímať majiteľa Fun rádia ako politického hráča. Rukolapne, staviť sa, že utrpí fiasko, nebude najhoršia investičná stratégia. Pravda, pokiaľ sú jeho postoje verejné, vieme, že útočí na najnižšie pudy, nenávisť, strach a výdatne prikuruje pod kotlom príslovečného slovenského zápecníctva. To všetko je však málo.
Zápas o parlament pýta viac. Konkrétne plnoformátovú predstavu o ekonomicko-kulúrnom usporiadaní spoločnosti. Nielen ponúknuť, voliči musia veriť, že ste v tejto veci poctivý a lepší ako iní. Kritici môžu Ficovi vyčítať vianočné dôchodky a vyzývavé opovrhovanie podnikateľským stavom. To je však zároveň dôkaz, že jeho akcent na „sociálnosť“ prijali. Podobne, keď Dzurindovi vyhadzujú na oči privatizáciu či druhý pilier, potvrdzujú jeho pravicový fundament. Tomu sa hovorí, s prepáčením, étos. Čím však môže osloviť Kollár? A prečo by protimigračne naladený volič neuprednostnil Fica? Mlátením slamy o migrantoch a bruselskej hydre možno uspieť na Facebooku, ale na hlas je to málo. Nora Mojsejová dosvedčí.