Od ruskej propagandistickej mašiny sme si už zvykli na všeličo, ale stále dokáže prekvapiť. V skratke: hlavný verejnoprávny kanál počas uplynulého týždňa odvysielal dokument o tom, ako museli prísť vojská Varšavskej zmluvy v roku 1968 zachraňovať Československo pred fašistickým prevratom. Nie, nebola to archívna sovietska snímka, ale nový dokument, v ktorom vystupovali aj dnešní poslanci ruského parlamentu a hrdili sa, ako nám na tankoch prišli pomáhať.
Pri hlbšej úvahe je to však logické, dokument je pokračovaním. Ktokoľvek sa proti „nám“ (Rusom) ocitol, za akýchkoľvek okolností, je agresor a v jadre preto skrátka fašista. Tento model vytvárania historického alibi bol v sovietskej či ruskej politickej debate prítomný neustále, invázia na Ukrajinu a anexia Krymu tento fenomén len ešte viac zvýraznila.
Iste, učebnice dejepisu po celom svete sú zvyčajne zbierkou historických alibi, na to Rusi v žiadnom prípade nemajú monopol. Ľudia si jednoducho neradi priznávajú, že oni či ich krajina stála na zlej strane dejín. Preto je podchvíľou až zábavné sledovať, ako sa (niektorí) Slováci krútia okolo zodpovednosti za Slovenský štát, Česi sa dodnes nedokážu čestne postaviť k tomu, že československú vlajku v rozpore s dohodou sprosto ukradli, Francúzi a Briti zasa častokrát bagatelizujú svoje koloniálne zločiny akousi civilizačnou misiou.
Zvláštne preto je, ak niekto nevyužije alibi, ktoré je takpovediac poruke – občania krajín bývalého ZSSR sa môžu vyhovoriť, že zločiny tohto impéria sa nekonali v ich mene. O vyslaní sovietskych vojsk desaťročia nerozhodovali demokraticky zvolení politici, ale úzka skupina kádrov. Na tomto alibi je najkrajšie, že je dokonca aj pravdivé a platné. Boľševici nezískali moc vo voľbách, ale pučom, následne potlačili nevôľu národa v občianskej vojne a na desaťročia nainštalovali brutálnu diktatúru, ktorá sa nezdráhala vyvražďovať vlastných občanov po miliónoch, či už vyhladovaním, umorením v magadanskom gulagu alebo priamo guľkou do tyla.
Je priam desivé, že občania Ruska sovietske zločiny neodvrhli, nedali od nich ruky preč a tým sa k tomuto dedičstvu hlásia. Znamená to, že pocit „veľkosti“, schopnosti vnútiť iným krajinám cudziu vôľu silou tankov a projektilov, je pre nich príťažlivejší ako čisté svedomie. Ukrajina pred rokom neurobila nič iné, len to, o čo sa pokúšalo Československo v roku 1968: nechcela byť už satelitom Moskvy.
Obe krajiny chceli len povedať, „nič v zlom, chceme to skúsiť inak“. To je „zločin“, ktorého sa dopustili, rozdiel je azda len v tom, že kým Československo pokorne sklonilo hlávku, Ukrajinci sú zvyknutí sa za slobodu biť. Nie je náhoda, že kremeľská propaganda na obhajobu svojich zločinov používa identické nástroje.
Slovenskí obhajcovia súčasnej putinovskej zmesi demagógie, zavádzania a lží by sa preto mali začať učiť novú formulku: invázia do Československa nebola medzinárodným zločinom, ale priam bratskou povinnosťou uchrániť krajinu pred jej ovládnutím reakčnými, fašistickými silami na čele so sluhom kapitalizmu Alexandrom Dubčekom. Kto nesúhlasí, je fašista a podľa toho sa s ním bude narábať.