Ešte pred dvoma či tromi desaťročiami sa slovo „multikulturalizmus“ vyslovovalo v Európe s rešpektom až pýchou. Neskôr rešpektu ubudlo a po vlne násilností vo francúzskych mestách v roku 2005, keď prezident Chirac musel vyhlásiť výnimočný stav, sa už o multikulturalizme hovorilo v lepšom prípade s obavami. Odvtedy je však tento bezprecedentný európsky model odmietaný až priamo atakovaný. Európania začínajú mať vo vzrastajúcej miere strach už nielen z prudko rastúceho počtu cudzincov, ale aj obavu o svoju bezpečnosť. Tu im nepomôže ani OSN, ani OBSE a dokonca ani NATO, ktoré Európe tradične garantuje ochranu proti vonkajšej ozbrojenej agresii.
Európa má dnes pocit, že je vystavená iným bezpečnostným hrozbám a rizikám než tým vojensko-politickým. Hovoríme, samozrejme, nie o fenoméne ľavicového či pravicového extrémizmu, ale o súčasnej vnútroeurópskej hrozbe, ktorú mnohí považujú za priamo civilizačnú. V súčasnosti sa pre ňu najčastejšie používa názov „islamizmus“.
Z tejto strany prišli v rýchlom slede vražedný útok na príslušníka britských ozbrojených síl v Londýne, útok v Paríži a nedávne vandalské nepokoje vo Švédsku.
Stále opakované vysvetlenia, že ide iba o „historický hnev“ proti Západu, prípadne o „čisto sociálny“ problém, sú už stereotypné a únavné. Európania sa nemstia Arabom ani Turkom za to, že sa v minulosti – ešte pred európskou kolonizáciou – stali sami obeťou vojenského moslimského expanzionizmu.
Sociálna situácia prisťahovalcov je z pochopiteľných dôvodov horšia ako situácia hosťujúcich národov. Obviňovať kvôli tomu Európu z rasizmu či „islamofóbie“ je absurdné práve vzhľadom na ústretovosť Európy pri prijímaní takého množstva imigrantov. A navyše, vysokou nezamestnanosťou trpia aj mladí Európania. Zlá sociálna situácia je jedným z faktorov všeobecnej nespokojnosti, lenže práve u imigrantov vedie k výbuchom špecifickej zúrivosti. Nežiadajú len štandardné sociálne príspevky, ale volajú aj po rovnosti pracovných príležitostí. Avšak až špeciálna ideologická prímes, totiž príslušnosť k náboženstvu so schopnosťou radikálnej mobilizácie, robí zo súčasných udalostí reálnu bezpečnostnú hrozbu.
Vyhliadky Európy na bezpečnosť jej obyvateľov zoči-voči islamistickému násiliu a zastrašovaniu nie sú najlepšie. Európa nápor prisťahovalcov, z ktorých väčšina prichádza z moslimského sveta, jednoducho nezvláda. V niektorých európskych štátoch rastie počet imigrantov napr. z krajín ako Somálsko alebo Sýria spôsobom, ktorý sa už vymyká kontrole.
V samotnom Švédsku, ako hovoria štatistiky, narástol počet azylantov prichádzajúcich v prvom rade z moslimských krajín, o 50 percent v porovnaní s rovnakým obdobím vlani. Reakcia „domorodých obyvateľov“ na seba nenecháva dlho čakať. Nesúhlas sa zatiaľ prejavuje najmä vo volebnom správaní. Napríklad švajčiarske referendum o zákaze stavania minaretov bolo percentuálne celkom presvedčivé (58:42) a zrejme by nedopadlo inak v mnohých iných krajinách. Sprievodným javom politickej radikalizácie je príklon obyvateľstva k extrémnym nacionalistickým až xenofóbnym stranám.
Nálady v tých európskych krajinách, kde žije veľký počet imigrantov, sa stávajú protimoslimské. Posledné výskumy verejnej mienky vo Francúzsku ukazujú, že dnes zhruba tri štvrtiny Francúzov považujú za hlavnú charakteristiku islamu netoleranciu. V Nemecku podobný výskum ukázal, že absolútna väčšina Nemcov si na základe vlastných skúseností islam spája s pomstychtivosťou, netoleranciou a násilím.
A zatiaľ výnimočným prípadom je chladnokrvné vyčíňanie nórskeho masového vraha Andersa Breivika v lete 2011. Až čas ukáže, či Nórsko bolo tým povestným „kanárikom v bani“, teda varovaním pred oveľa väčšou katastrofou.
Ivo Samson, riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií MO SR