Česi si už týždeň lámu hlavu nad jednou smiešnou otázkou – či je kupovanie poslancov a rozdávanie funkcií v réžii premiéra trestný čin. Ak sa dopracujú ku kladnej odpovedi – a obvinia Nečasa – budeme tu mať mierne šibnutý precedens. Pretože podľa tejto logiky by potom automaticky patrila za mreže aj Radičová. A nakoniec aj Obama.
Radičová za to, že vládla vďaka koaličnej dohode, cez ktorú rozdala vládne funkcie politickým stranám. Čím si kupovala ich lojalitu. A Obama za to, že predával veľvyslanecké posty sponzorom, ktorí mu platili kampaň.
Povedzme si narovinu: funkcie a politické obchody tvoria kostru politiky. Bez nej by sa zrútila každá vláda. Podstatné je to, aby za týmito obchodmi stáli politici a politické záujmy. Nie podnikatelia. Z tohto pohľadu je Nečas určite čistejší ako Dzurinda. Alebo Fico.
Napríklad, dnes už vieme, že druhá Dzurindova vláda prežila kritický rok 2005 vďaka Pente. Nie vďaka politickým obchodom Dzurindu. Podľa spisu Gorila mal šéf Penty Haščák zabezpečiť pre koalíciu (a poslanecký klub ANO) dvoch poslancov Mečiarovho HZDS – Džupu a Kolesára. Džupa mal dostať „štyri milióny korún a bude poslúchať“. Ďalší dezertér mal dostať šesť miliónov. Penta sa vtedy naplno vložila do prelomenia parlamentnej krízy, pretože potrebovala pretlačiť Zajacove zdravotnícke zákony... V Smere mal zas podnikateľ Flašík v roku 2002 predávať budúce štátne funkcie sponzorom, ktorí prispeli na kampaň. V prípade, ktorý potvrdil poslanec Hanzel, malo byť „vstupné“ do politiky 32 miliónov korún.
Takže, skúsme si českú otázku preložiť do slovenčiny – je kupovanie poslancov a rozdávanie štátnych funkcií v réžii podnikateľov trestný čin?
Odpoveď: nie. Na Slovensku sa to netrestá. Inak by sa museli Mečiar, Dzurinda a Fico pozerať na svet cez jedno spoločné okno. S mrežou.
Dag Daniš, zástupca šéfredaktora HN