Kritici americkej centrálnej banky si teraz zgustnú na trápnych odhaleniach, ako v predvečer finančnej krízy hodnotila riziká. Fed je zo zákona povinný s päťročným oneskorením zverejňovať prepisy zo zasadnutia svojho Federálneho výboru pre voľný trh (FOMC).
Hoci plnokrvná kríza prepukla až krachom Lehman Brothers v septembri 2008, bolo už v lete 2007 zrejmé, že na úverových trhoch, ktoré sa začínali správať rôznymi prapodivnými spôsobmi, sa niečo vážne zvrtlo. Mnohí predstavitelia Fedu si napriek tomu zjavne nedokázali uvedomiť význam diania, ktoré sa roztáčalo. Jeden guvernér vyjadril názor, že Fed by mal pokladať za dobrú vec, že sa trhy začínajú obávať podradných hypoték. Iný tvrdil, že letný stres na trhu sa zrejme ukáže ako obyčajné zakopnutie.
Nekompetentní guvernéri?
Rôzni kritici sa na tieto vyhlásenia vrhajú ako na dôkazy, že Fed je nekompetentný a že jeho nezávislosť je potrebné prinajmenšom obmedziť. To je nezmysel. Áno, mohlo a malo sa postupovať lepšie, ale pranierovať výhradne guvernérov Fedu za to, že nerozoznali blížiacu sa katastrofu, je absurdné.
Fed bol sotva výnimkou. Reálne tušenie o tom, čo sa deje, malo v auguste 2007 iba nemnoho účastníkov trhu, hoci niektorí mali hory informácií a širokú škálu odborných názorov. Rozhodne nič netušil ani Kongres USA, ktorého členovia sa usilovne venovali lobingu v prospech Fannie Mae a Freddie Mac, vládou potvrdených agentúr zameraných na hypotéky na bývanie, čím priepasť ešte prehlbovali.
Nijako skvostne sa nepredviedol ani Medzinárodný menový fond. V apríli 2007 zverejnil svoje preslávený „valentínsky“ Svetový hospodársky výhľad, v ktorých vyhlásil, že všetky znepokojujúce problémy v Spojených štátoch a ďalších vyspelých ekonomikách sú zveličené.
Navyše je zavádzajúce vypichovať najpomýlenejšie komentáre jednotlivých guvernérov v kontexte čulej intelektuálnej debaty o politike Fedu. Je legitímne kritizovať konkrétnych tvorcov politík, ktorí preukázali chatrný úsudok a mali by mať šrám na svojej povesti. To však šmahom nespochybňuje výbor FOMC, nieto ešte celú inštitúciu.
Zlyhali všetci
Žalostne zlyhali aj najmodernejšie makroekonomické modely centrálnych bánk – v takom rozsahu, že si to profesijná obec ekonómov začína plne pripúšťať až teraz. Hoci Fed pred svojím rozhodnutím vyhodnocuje množstvo prístupov a indikátorov, niet pochýb, že ho silno ovplyvnil hlavný prúd akademického uvažovania vrátane modelov takzvaného reálneho hospodárskeho cyklu a neokeynesiánskych modelov, ktoré vychádzajú z predpokladu, že finančné trhy fungujú bezchybne. Napokon, ekonomická obec a hlavné centrálne banky sveta propagovali predstavu „veľkého upokojenia“ – zmiernenie makroekonomickej volatility, čiastočne vďaka údajne vedeckejším, modelmi
podopretým prístupom menových úradov k tvorbe politík.
Dnes vieme, že kanonické makroekonomické modely dostatočne nezohľadňujú slabiny finančných trhov a že korigovať tieto modely a zachovať pritom ich tvárnosť je neľahká úloha. Úprimne povedané, keby tieto modely zohľadňovali aspoň možnosť nedostatkov na úverových trhoch, Fed by venoval viac pozornosti indikátorom na trhu s úvermi, ako odrazu celkových podmienok na finančnom trhu, podobne ako centrálne banky v krajinách s rozvíjajúcimi sa trhmi.
Beznádejná situácia
Platí aj to, že aj keby Fed rizikám lepšie porozumel, nebolo by preň ľahké vlastnými silami krízu odvrátiť. Účinnosť politiky úrokových sadzieb je obmedzená a mnohé z najvážnejších problémov boli na strane regulácie.
Navyše nebolo ľahké reakciu kalibrovať. K Fedu a ministerstvu financií USA sa napríklad zrejme najneskôr koncom roka 2007 dostala aspoň jedna správa, ktorá uvádzala, že odvrátiť katastrofu môže jedine rozsiahla intervencia na podporu podradných úverov. Cieľom bolo ušetriť finančnú sústavu nutnosti zaoberať sa bezpečnou demontážou neskutočne spletitých zmluvných konštrukcií, ktoré postavila a ktoré nepočítali s možnosťou systémového zrútenia.
Takáto výpomoc by stála odhadom prinajmenšom 500 miliárd eur a medzi hlavnými príjemcami by boli veľké finančné firmy. Existovala reálna nádej, že by takéto opatrenie prešlo Kongresom skôr, než sme zaznamenali krv na uliciach?
Ponurá prognóza
Práve táto logika ma viedla k veľmi ponurej prognóze, o ktorej široko informovali médiá, keď som ju 19. augusta 2008 predniesol v Singapure, mesiac pred krachom Lehman Brothers. Vyhlásil som, že ako sa situácia začne zlepšovať, ešte sa výrazne zhorší a že bezprostredne hrozí krach jednej z najväčších finančných firiem sveta. Svoje tvrdenie som opieral o názor, že globálna ekonomika vstupuje do významnej recesie, a mal som výhodu kvantitatívnej práce venovanej dejinám finančných kríz, ktorú som odviedol s Carmen Reinhartovou.
Nesnažil som sa v Singapure vzbudiť senzáciu. Domnieval som sa, že moje závery sú úplne zrejmé. Moja prognóza sa však dostala na predné stránky mnohých významných denníkov po celom svete. Mediálnu pozornosť zjavne získala preto, že mala stále ďaleko ku konsenzuálnemu názoru, hoci obavy silneli.
Nadobúdali tieto obavy na sile v lete roku 2008 aj vo Fede? Na odpoveď si budeme musieť ešte rok počkať. Až sa však dočkáme, nezabúdajme, že až pri spätnom pohľade je všetko jasné.
Kto je Kenneth Rogoff
Autor je profesorom ekonómie a verejnej politiky na Harvardovej univerzite. Pôsobil aj ako hlavný ekonóm a poradca Medzinárodného menového fondu a ako ekonóm Federálneho rezervného systému USA. Je šachovým veľmajstrom a autorom knihy This Time Is Different: Eight Centuries of Financial Folly. Študoval na Yalovej univerzite a inštitúte MIT.